otázkou, či je viac fotografom, kameramanom, alebo výtvarníkom? "Výtvarníkom, lebo toto cítim najsilnejšie," povedal.

Milan Marcinov (1948) sa narodil v Čechách, ako dieťa sa prisťahoval s rodičmi na Slovensko. Vyučil sa za mechanika elektrotechnických zaradení. Okrem Bardejova vystavoval svoje obrazy v Trenčíne, na Ukrajine i v Poľsku.

S fotografovaním začal po skončení základnej vojenskej služby. Zhodou okolností sa dostal na prvú bardejovskú výstavu amatérskych fotografov. "Vtedy som si povedal, že takú fotografiu zvládnem aj ja." Uplynul rok, i stalo sa. "Udiala sa zvláštna vec. Komisár, ktorý fotografie vyberal, ich postupne bral do ruky a komentoval. Mojich fotografií nebolo. Odrazu však povedal: toto boli také bežné fotografie a teraz prídu tie, aké by na výstave mali byť, a zobral do ruky moje..."

Výsledky jeho fotografovania najvýstižnejšie charakterizuje plný šuflík diplomov. Za svoj najväčší úspech však považuje, že mal fotografiu na Medzinárodnom festivale mládeže a študentstva v bývalej NDR. Cez objektív väčšinou stvárňuje krajinu, ale najradšej by fotografoval portréty. "Ľudí na portréty však nenájdeš. Rovnaké je to aj pri maľovaní. Tiež by som radšej maľoval portréty. Problém je v tom, že nikto nevyzerá tak pekne, ako sa cíti. Čiže najviac portrétov mám zo seba."

Urobiť dobrý portrét vôbec nie je jednoduché. Najskôr treba zobrať vlastnú fotografiu a obkresliť ju cez priesvitný papier. "Podoba sa stratí. Pri maľovaní portrétov je vskutku najťažšie udržať podobu. Potom sa stane, že človek namaľuje peknú paničku, ale nie je to tá žena, ktorú kreslil."

Dom Marcinovcov je celý vyzdobený obrazmi. Sú v predsieni, na chodbách, v izbách, celé steny sú obraz pri obraze. Má zrátané, koľko ich vlastne namaľoval? "Neviem. Veľa som ich rozdal. Sú však i také, s ktorými by som sa za nič na svete nerozlúčil."

Prvým kritikom Marcinova je jeho pani manželka. Ako hovorí, obrazy majú aj na pôjde. Manžel ich vraj v dome stále obmieňa a premiestňuje.

S maľovaním Marcinov začal, až keď bol tvrdým fotografom. "Potrebovali sme veľký obraz do obývačky a vybrali sme sa do Diela v Prešove. Vrátili sme sa nie s obrazom, ale s olejovými farbami."

Obraz, ktorý vtedy Marcinov namaľoval, dodnes majú v obývačke. Je však iný, ako všetky ostatné, skrátka nie je realistický, ale zabŕda do abstrakcie. Najviac skúseností, čo sa týka maľovania, odovzdal Marcinovovi bardejovský maliar Mikuláš Lovacký. "Naučil ma robiť podklady, miešať farby a všeličo iné."

Marcinov maľuje priamo farbou na plátno, nerobí si žiadne skice, dokonca ani keď začína portrét. "Donedávna však bolo pre mňa problémom pustiť sa do čistého plátna. Dlho som špekuloval, šetril si ho. Aj preto pod viacerými mojimi obrazmi sú tri, možno aj štyri premaľby. Vznikli zväčša vtedy, keď som si už povedal, že to plátno aj tak už vyhodím... Človek totiž musí namaľovať aj sto vecí, aby dve-tri boli dobré."

Spomenul si aj na časy, keď robil televízneho opravára, a na maľovanie nebolo veľa času. "Bol som z toho nešťastný a tešil som sa na nedeľu. V nedeľu mi to však musela povoliť manželka." S úsmevom dodal, že keby mal inú ženu, tak nevie, ako by to s jeho maľovaním bolo dopadlo.