výchovy na 3. Základnej škole v Stropkove vie, čo práca plavčíka obnáša. Na kúpajúcich počas svojej prázdninovej kariéry dohliadal na všetkých strediskách Zemplínskej Šíravy. Počas tohto leta hliadkuje na pláži v kempe Tíšava na Domaši. Na starosti má požičovňu vodných bicyklov a kúpajúcich na pláži zasypanej lomovým kameňom. Počas roka nefajčiar Smetanka si počas letnej služby vie vychutnať aj dlhú cigaru.

"Všetci plavčíci sú vzorní, abstinenti a žijú asketickým životom. Všetko ostatné sú len povery, bájky a tak ďalej," vyvrátil model plavčíka ako playboya v červených trenkách, rok ženatý záchranár z Tíšavy. "Ľudia sú na Šírave aj na Domaši veľmi podobní. Na Domaši je práca plavčíka trošku jednoduchšia, lebo je podstatne menšia. Rozdiel je aj v tom, že tu nikdy neprídu také vlny, ako sa stalo pred rokmi na Šírave, keď išlo deväť ľudí ku dnu."

Martin vtedy s vodným živlom na Zemplíne bojoval. Vlny strhli okrem klúpajúcich sa do vody aj motorový čln vodnej záchrannej služby. Stropkovčan s kolegom zachránili troch topiacich sa pomocou drevenej veslice. "Je to tragédia, utopilo sa deväť ľudí, aj tak je to lepšie, akoby sa ich malo utopiť dvanásť. Treba mať odvahu, my sme tam boli len v drevenom korýtku."

Utopenie podľa záchranára hrozí hlavne mladým chlapcom, ktorý sa počas dňa opijú a večer sa idú kúpať. "Bežný rekreant sa najčastejšie utopí, keď zaspí na poduške." Plavčík zo Stropkova môže po trinástich rokoch služby záchranára spokojne zaklopať na drevo. "Počas mojej služby sa ešte nikto neutopil. Je to vec šikovnosti aj trošky šťastia."

Práca plavčíka spočíva v odvahe, zdravom úsudku a "chladnej hlave aj vtedy, keď už všetci naokolo panikária. Veľa ľudí na plavčíka pozerá ako na frajera, ktorý tam len sedí a možno ani plávať nevie."

Predstava plavčíka, ktorý každých päť minút skáče do vĺn a vyťahuje topiaceho sa, nie je podľa Martina Smetanku realitou. V podmienkach Domaše sa skôr stará o detské odreniny, ošetrenia po bodnutí hmyzom. Keď sa niekto náhodou vzdiali a plavčík pocíti potrebu upozorniť ho na nebezpečnosť konania, dočká sa podľa Martina len osočenia a nepríjemnej odpovede. Realita záchrannej akcie, ktorá trvá celé minúty, len kým sa záchranár dostane k topiacemu, je tiež len trikom filmových režisérov. "Keď sa človek topí, je to okamih. Glgne si vody, stiahne mu krk a nevydá ani hláska a je preč." Nevie si predstaviť situáciu, pri ktorej päťdesiatkilová plavčíčka z vody vytiahne stokilového topiaceho sa chlapa. "Skúšal som vyťahovať z vody chlapa mojej hmotnosti a zďaleka to nie je také jednoduché. Keď je tam veľký hmotnostný rozdiel a topiaci sa nekomunikuje, alebo panikári, musí sa záchranár držať pravidla, že v prvom rade ide o bezpečnosť záchrancu, až potom o bezpečnosť topiaceho sa."