možno aj preto, že bola taká nepochopiteľná a zbytočná.

Stala sa pred rokom v auguste, pred reštauráciou v bratislavských Dlhých Dieloch. Sestry Ľubica (28) a Darina (26) z Kalnišťa v okrese Svidník sa chystali so svojimi partnermi na spoločnú dovolenku do Turecka. Cestovať mali z Bratislavy skoro ráno a ešte pred odchodom si chceli v reštaurácii posedieť. Neodcestovali. Ich životy, plány a sny vyhasli v jedinej chvíli po tom, ako ich zrazil červenou mazdou mladý vodič Dušan M. Vozidlo ešte pred nárazom do stĺpa zachytilo aj Darininho snúbenca Miroslava Bodnára. Spôsobilo mu otras mozgu a zlomeniny nôh.

Nešťastnej 54-ročnej matke Helene Kobyľanovej sa vtedy už po tretí raz zrútil svet. Pochovala totiž už dvoch manželov. Vždy v kritických okamihoch. Otec Ľubice a Dariny zomrel, keď si stavali dom a dievčatá boli ešte malé. Druhého manžela, otca dnes 18-ročnej Evky, ktorá študuje na Obchodnej akadémii v Prešove, skosila v strednom veku rakovina. Pani Helena na manželov aj po rokoch spomína s láskou a slzami. Dokázala sa pozbierať a žiť, lebo cítila zodpovednosť za budúcnosť troch dcér. Keď sa im začalo dariť a zdalo sa, že všetko sa na dobré obracia, prišla ďalšia rana. Stratila aj dve dcéry. Práve v čase, keď začínali žiť, napĺňali sa ich sny, keď sa im začal otvárať svet.

"Neprejde deň ani hodina, aby som na nich nemyslela. Už ani plakať nevládzem. Stále sa pýtam, prečo... Nechce sa mi žiť. Keby tu nebola Evka, tak neviem...," povedala nám so slzami Helena Kobyľanová. Tragédie jej podlomili zdravie, ale ako nám povedali ľudia v Kalništi, ba aj starosta, obdivujú jej vnútornú silu. "Sú pri mne, mám ich blízko, ale na cintoríne. Ani ich fotografie si nemôžem vyložiť, lebo by som doma nedokázala urobiť už vôbec nič...," pokračovala.

Stále premýšľa, ako by žili jej dcéry nebyť tej tragédie. Ľubica, hutná inžinierka bola vydatá už osem rokov, mala zaujímavú prácu, byt v Prešove a s manželom Miroslavom Čopákom pekný vzťah. Darina pracovala v Bratislave a externe študovala na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity. Tento rok by bola promovala. "Obe mali chlapcov z Dukoviec, aj ja odtiaľ pochádzam. Poznali sa odmalička a rozumeli si. Chlapci mi aj teraz pomáhajú, chodia k nám, vo všetkom radia, ale sami sú z tej straty zničení. Mohli byť takí šťastní... Ja som sa už len tým utešovala, že prežijú lepší život, ako ja. Darinkin Mirko tu ani nechce ostať, chce odísť do zahraničia, len čo sa vylieči. On ešte stále maróduje, čo mal také komplikované zlomeniny."

Keď sme sa zaujímali, či sú informovaní, ako pokračuje vyšetrovanie a kedy bude v tejto veci súdne pojednávanie, nechtiac sme privolali ďalšie slzy. Ukázalo sa, že práve to ju trápi. Len nedávno, koncom júna, boli spolu s manželom Ľubice a snúbencom Dariny pozvaní do Bratislavy, aby si prečítali vyšetrovací spis pred tým, ako ho polícia postúpi súdu.

"Bolo to nad moje sily. Domov som sa vrátila chorá. Zase všetky tie fotografie z nehody. Ani neviem, či tam bolo všetko popísané presne, ale chýbala mi tam rekonštrukcia. Nerobili ju, hoci sa to robieva do troch mesiacov po nehode. Nebola. Povedali mi, že znalcov je málo... Ja dodnes neviem pochopiť, ako sa to mohlo stať. Sama som vodičkou 25 rokov. Nie, nedá sa to pochopiť. Musel ísť veľmi rýchlo, pri tej reštaurácii je 13-metrová cesta, parkovisko a schodíky do reštaurácie. Tie sú rozbité doteraz. V spise som si tiež všimla, že ten vodič mal uvedený titul magister, takže si zrejme dokončil štúdium. On na slobode a moje deti na cintoríne. Ja neželám nikomu nič zlé, žiadny trest mi dcéry nevráti. Chcem len spravodlivosť..."

Keď sa trochu utíšila, ukázala nám dom, záhradu aj pole, o ktoré sa teraz musia s dcérou Evkou postarať samé. Jazierko s leknom aj nádherné gladioly v záhrade. Spomenula si, že dcéram nikdy nedovolila rezať ich. Vraj nech si kvitnú vonku. Dnes by to dievčatám rada dovolila, len keby tu boli. No teraz môže kvety nosiť už len na cintorín.