poľnohospodársky hnojari nás volajú. Do školy sme preto prišli, že budeme študovať, po skončení maturity budeme zas gazdovať."

Do školských lavíc v roku 1950 v prvom ročníku Vyššej roľníckej školy zasadlo 37 mladých chlapcov. O štyri roky na nej maturovalo 22 dospelých mužov. Po skúške dospelosti sa rozišli za prácou na umiestnenky po celom Slovensku. Traja odišli študovať na vysoké školy a ďalší traja si neskôr zvyšovali kvalifikáciu štúdiom popri zamestnaní. Po vojenskej službe sa väčšina z nich vrátila do Šariša, Zemplína a na Spiš. Každý si začal formovať svoju životnú cestu. Mal som tú možnosť, stať sa členom kolektívu triedy, ktorá pre polstoročím maturovala. Ďalších 18 rokov som pracoval ako stredoškolský profesor na poľnohospodárskych školách, vo Fričovciach a potom 12 rokov v Sabinove. Stal som sa kolegom svojich bývalých profesorov, Márie Hurňákovej, Ladislava Gallyho, Jána Užíka a Štefana Lichvára, vtedajšieho riaditeľa školy.

Práve v čase prvých Dní Sabinova a 32. Sabinovského jarmoku, 10. júna tohto roka, sa kolektív našej triedy stretol po 50. rokoch. Z mladých mužov sa stali vážené osobnosti. Niektorí z nich ani neverili, či snívajú alebo je to skutočnosť, že sa po polstoročí znova vidia. Nemohli prísť všetci, bolo nás len 11 a jedna žijúca profesorka, dnes už 82-ročná Mária Hurňáková, ktorá pricestovala z Bratislavy. Z ostatných spolužiakov sa už šiesti nenachádzajú medzi živými a piati neprišli z rodinných, či zdravotných dôvodov.

V príhovore jedného z organizátorov stretnutia, Milana Cukera, odzneli aj slová: "Naše životné cesty za 50 rokov boli rozdielne. Bola to trieda, z ktorej sa vyformovalo veľa schopných vedúcich pracovníkov poľnohospodárskych podnikov, niektorí stáli na čele krajského súdu, či okresnej prokuratúry." Poďakoval sa za nás všetkých pani profesorke Márii Hurňákovej i ďalším pedagógom, hlavne triednemu profesorovi Ladislavovi Gallymu, ktorý nás štyri roky učil, ale aj vychovával a radil, ako máme pracovať a žiť.

Na sabinovskej radnici nás potom prijal primátor Peter Molčan. S uznaním a hrdosťou konštatoval, že škola s 93- ročnou históriou vychovala osobnosti, ktoré sa podieľali aj na rozvoji Sabinova. Poďakoval aj profesorke M. Hurňákovej za to, že sa popri pedagogickej práci venovala aj kultúrnemu životu v meste. Do Pamätnej knihy mesta pribudlo niekoľko nových mien: Mária Hurňáková, Ján Petruš, Emil Turák, Otakár Eliáš, Milan Cuker, Igor Hudák, Ladislav Vojtko, Milan Sabol, Viktor Tabiš, Ján Škvarla, František Chovanec a Štefan Staviarsky.

K dobrej atmosfére stretnutia chýbala len účasť terajšieho vedenia školy a profesorov. Nezáujem riaditeľa nás troška zaskočil. Sklamaní sme aj z celkového dojmu súčasnej školy, ktorú sme mali vždy tak radi.

Začali sme textom hymny študentov poľnohospodárskych škôl a ním aj skončíme: "Oblečte sa všetci mladí do našeho úboru. Nám sa nesmie nikto miešať do našeho odboru. A kto sa chce s nami rovnať, musí všetko dobre znať, lopatu a švárne dievča musí vedieť milovať."