mestá na okolí. Tisícky ľudí v Dukovciach prežili celý svoj život, iných cesta osudu zaviedla inam, ale ich potomkovia sa vracali k rodnej hrude. Dá sa to povedať aj o rodákovi z Dukoviec, rezbárovi Štefanovi Malíkovi.

Roky žil s manželkou v Spišskej Belej, kde profesionálne pôsobil a stále tam má trvalý pobyt, ale teraz sa tam vracia len na víkendy. Tvorí v Dukovciach, kde si v rodinnom dome zriadil ateliér. Síce nás to nectí, ale nepoznali sme ho. Už letmý pohľad na jeho pracovný stôl, rozpracovaná plastika a kolekcia dlátok nám prezradili, že sa orientuje predovšetkým na sakrálnu tvorbu. Ako sme sa v rozhovore dozvedeli, jeho diela zdobia väčšinu kostolov v širokom okolí, či už ide o plastiky, reliéfy, figurálne betlehemy, súbory reliéfov zobrazujúcich krížovú cestu, ale aj sochy v nadživotnej veľkosti. Len z času na čas urobí niečo aj pre priateľov, ako napríklad reliéf zobrazujúci milenecký pár, ktorý bude budúcim svadobným darom.

Prípadne na objednávku urobil aj niekoľko reliéfov s poľovníckou tematikou, veľmi precízne vypracovanou. Nuž, talent, zlaté ručičky a roky praxe, dokážu zázraky.

Vráťme sa však na začiatok. Zaujímalo nás, ako a prečo sa rozhodol pre prácu s drevom. Pokrčil plecami, akoby to bolo už veľmi dávno a s dobráckym úsmevom začal spomínať. "Ani neviem. Bratanec sa išiel učiť za tokára a ja som sa potom rozhodol pre rezbárstvo. Učil som sa na bratislavskom učilišti v odbore umelecké spracovanie dreva-rezbárstvo. No a robím to celý život," pomaly sa rozhovoril. Nikdy neuvažoval nad tým, že nebodaj urobil chybu. Ani si nevie predstaviť, že by robil čosi iné. Práca sa preňho stala zároveň koníčkom.

Možno to bola prílišná skromnosť, ale jeho odpovede na naše otázky boli veľmi stručné. Zjavne radšej narába s dlátami a dotýka sa dreva, ako hovorí. Predsa nám však prezradil, že sa usadil v Spišskej Belej aj preto, lebo kedysi tam fungovalo umelecké družstvo Javorina, ktoré zamestnávalo rezbárov. Keď po nežnej revolúcii zaniklo, začal pracovať na "vlastné triko", teda v slobodnom povolaní. Na nedostatok práce sa nesťažuje. Len na otázku, ako to vynáša, reagoval pohotovo: "Je to o prežití. Dá sa, ale nevyskakujem. Pre mňa je dôležité aj to, že ľudia sú spokojní." Keď sme sa opýtali, v ktorých kostoloch sú umiestnené jeho diela, vyratúvania nebolo konca kraja a svoju pečať nechal hádam vo všetkých okolitých okresoch. Od Košíc, cez Prešov, Bardejov, Svidník až po Vranov. Možno aj ďalej. No samozrejme aj v domácom, dukovskom kostole. Napríklad v Hervartove (okres Bardejov) je jeho cez dva metre vysoká socha Krista, v Želmanovciach (okres Svidník) ešte o niečo vyššia socha Jána Krstiteľa, alebo 240-centimetrový Kristus umiestnený na 6- metrovom kríži v obci Továrne (okres Vranov).

Pracuje síce s predlohou podľa želania klientov, ale do každej sochy, či plastiky vpečaťuje kus seba. "Strúham tak, ako to cítim ja a doteraz sa nikto nesťažoval." Vyberá si mäkké lipové drevo, ale pracoval už aj s tvrdším materiálom. Vyzvedali sme, kedy si zaobstaral prvé dláta. Napokon, kvalitné oceľové dláto, nebol kedysi najdostupnejší nástroj. "Prvú sadu som dostal po dvoch rokoch učenia zo Švédska. Vtedy stálo jedno dláto okolo 300 až 750 korún. Teraz ich mám v dielni okolo stovky."

Nedalo nám, aby sme sa neopýtali, či niektoré z jeho troch detí pôjde v jeho šľapajách. Tentoraz sa usmial naširoko. "Mám nasledovníka. Syn Bystrík sa venuje rezbárstvu. Sám sa tak rozhodol. Mám tiež dcéru Zuzanu, ktorá je už vydatá a dala mi vnučku Zuzanku, ale aj 9-ročnú dcérku Alžbetku."

Naostatok sme ešte tak-trochu podpichovali a opýtali sme sa, či svojej manželke Alžbete občas splnil želanie, ak od neho chcela, aby aj do domácnosti vystrúhal nejaký dekoratívny doplnok. Zjavne sme ho pobavili. Vraj chce a on jej to občas aj sľubuje, ale doteraz sa mu nepodarilo želanie splniť. Do cesty mu prišla stále nová objednávka, a tak súkromné plány zakaždým odložil.