Hanuščaka počas celého roka nie je však vždy med lízať. Niekedy pracovné povinnosti prinesú zvláštne situácie. Nahovárali sme Semanišina, aby si ich zapisoval a nielen o nich hovoril.

Do jeho kancelárie vstúpil raz muž, ktorý zahlásil: "Všetci opustite túto miestnosť, potrebujem sa so Semanišinom osobne porozprávať," zasmial sa Semanišin. "Keď som sa ho začal vypytovať, o čo ide, vyhŕklo z neho, že sa chce stretnúť s primátorom. Na otázku, aký má problém, či mu s ním nemôžem pomôcť, zmĺkol a iba dlhé minúty mu skákala brada, až som mal pocit, že mu je zle. Nakoniec z neho vyšlo... Neviem, či to smiem povedať..."

Tiež si spomenul na príhodu, keď mu do kancelárie prišla Rómka so šiestimi malými deťmi. Rozložili sa a zahlásila, že neodíde, kým sa nestretne s primátorom. Vysvetliť jej, že primátor nemá čas, nemalo podľa Semanišina zmysel. "Keď už toho začalo byť dosť, pozrel som do peňaženky. Mal som tam päťstovku a stovku. Spýtal som sa, či odíde, keď jej dám stovku. Zobrala si ju."

Semanišin pokračoval, že so stovkou sa bola pochváliť na sociálnom odbore. "Kolegyne sa zlostili, vraj ešte len teraz uvidím." A mali pravdu. Poznamenal, že následne sa akoby vrece roztrhlo s rómskymi návštevami. Všetci chceli vidieť primátora, alebo stovku. Zistil, že veru na takéto rozhadzovanie mu plat asistenta nebude stačiť. Tak potom začal Semanišin namiesto peňazí rozdávať rómskym návštevám stravné lístky. Už aj toto však prestal robiť, lebo zistil, že v neďalekom zariadení jeho stravné lístky menili za alkohol a kusové cigarety.

Tiež si spomenul na istého rómskeho spoluobčana, ktorý už pol roka v pravidelných intervaloch oslavuje päťdesiatku a príde na radnicu požiadať o finančné blahoželanie. "Naposledy som mu povedal, aby mi predložil dôkaz. Doniesol preukaz poistenca zo zdravotnej poisťovne. Na môj argument, že Sivákovcov je v Bardejove mnoho, odišiel, ale neskôr sa vrátil. V kartičke poistenca už mal fotografiu. Skrátka ju rozstrihol a vlepil do nej svoju fotografiou."