ma to potom sprevádzalo. Môj otec bol vojak z povolania a brával ma odmalička na strelecké i bežecké súťaže a prvá pomoc tam stále bola."

Začínala v družine Červeného kríža v Športvýrobe a z funkcionárky sa potom stala profesionálkou. Je to už dvadsať rokov, čo sa Červenému krížu venuje nielen cez pracovný týždeň, lebo voľné soboty a nedele môže spočítať na jednej ruke. Ako regionálna riaditeľka má na starosti okres Bardejov a Starú Ľubovňu.

Prvoradým v Červenom kríži je podľa Udičovej vzťah človeka k človeku. Keďže tak v okrese Bardejov, ako aj Stará Ľubovňa je málo pracovných príležitostí, organizujú tiež veľa rekvalifikačných kurzov. Opatrovateľské kurzy, pre ktoré vydá osvedčenie Červený kríž, sú medzinárodne uznávané. "V tomto sa nám nedá konkurovať, máme tradíciu od roku 1864."

O prvej pomoci Udičová hovorí, že každý človek ju musí ovládať, lebo si musí byť sám lekárom. V Bardejove s tým problém nie je, lebo školia napríklad aj prihlásených do autoškôl. Za sto korún absolvujú nádejní vodiči sedemhodinový kurz prvej pomoci. Poznamenáva, že v Európskej únii každá firma, či ide o upratovačku v hoteli, alebo pomocníčku do kuchyne, vyžaduje v rámci bezpečnosti pri práci školenie Červeného kríža. A čo sa týka darcovstva krvi "sme dobrí ľudia, lebo sme ochotní darovať kus zo seba a pomôcť druhému". Zdôraznila, že len v Bardejovskom okrese je 8-tisíc bezpríspevkových darcov krvi.

Boli sme zvedaví, či niekedy zažila vo svojej práci pocit bezmocnosti. "Bolo to pri povodniach. Mala som vtedy veľký pocit bezmocnosti. Cítim bezmocnosť aj vtedy, keď chcem niekomu pomôcť nájsť prácu i teraz, keď som sa rozhodla pustiť do prístavby domova Červeného kríža. Bolo by tu 70 miest, tiež spoločenské miestnosti. Je to dlhodobý projekt, v ktorom by bol aj dvojizbový hospic, izby pre imobilných a izby pre mobilných, ktorí by sa starali o tých ostatných. Tento domov je totiž založený na myšlienke, že tí, čo vládzu, sa starajú o tých, čo nevládzu."

V Nórsku, Talianku i Nemecku sú už takéto domovy. Udičová poznamenala, že vybudovanie tohto domova bolo aj vo volebnom programe primátora Bardejova. "Myšlienku si osvojil, ale zatiaľ sme z mesta dostali iba oznam, že nás odročili."

Ľudmila Udičová hovorí, že rodina jej prácu chápe. Deti (tri) najprv pomáhali ako figuranti, neskôr súťažili, skrátka vyrástli na červenokrížskych myšlienkach, sú tiež darcovia krvi. A záľuby? Rada by sa vrátila k próze, o ktorú sa voľakedy pokúšala. "Mám tri písanky zapísané, a veľmi sa teším, že sa vrátim k maľovaniu." Poznamenáva, že síce nevie, kedy to bude, lebo odchod do dôchodku jej odsunuli. "Môj ročník narodenia bude musieť pracovať skoro do 62 rokov. To je strašne dlho, ale možno sa čas zvýši, keď deti vyletia z hniezda."

Teraz má rozdelený voľný čas medzi kuchyňou, upratovaním a rozhovormi. "Rozprávanie o príhodách a zážitkoch, vypočutie si úspechov a neúspechov svojich detí, to je veľmi dôležité." Zároveň podotkla, že druhý Červený kríž má vlastne doma. Má totiž pri sebe svojho otca a svokru. Trojgeneračné bývanie je podľa Udičovej o veľkom pardonovaní. "Je to ťažké a namáhavé, niekedy mi to lezie na nervy, ale na strane druhej je to krásne, lebo starí ľudia odovzdajú veľa mladým a zase mladí veľa starých naučia."

V rodine Udičovcov žijú aj zvieratá. Majú troch psov a štyroch vtákov.

"Moja najväčšia láska je náš mladý bernardín. Jazvečíkov už máme tradične, ale vždy som túžila po veľkom psovi. Ten vie, že ho mám rada, lebo ma počúva na slovo. A vtáčiky tak isto. Viem, kedy pýtajú vodu, kedy chcú žrať, kedy chcú ísť na balkón." Všetko sa to naučila pri varení, keď jej spievajú a trilkujú. "Musím často a veľa variť, je to skoro na seriál." S

adeniu v záhradke sa nevenuje už tretí rok, robí si iba skalku a prerábajú si bývanie. "Ide to pomaly, lebo nie sú peniaze. Manžel ako zverolekár tiež veľa nezarábal a teraz je pre zdravotné problémy na dôchodku."