Divadla Alexandra Duchnoviča i krízovom centre pre týrané ženy. Aj keď dnes žije v Prešove, celé detstvo a mladosť strávila v Sabinove. Dodnes je k Sabinovu pripútaná nielen tým, že tam žijú jej rodičia a súrodenci, ale hlavne krásnymi spomienkami. V súčasnosti je Terézia Čápová asistentkou riaditeľky prešovského bábkového divadla Babadla.

"Nenarodila som sa v Sabinove, ale v Lipanoch. Tam bola v tom čase pôrodnica. Dodnes ma mrzí, že už nikdy nebudem mať zaznamenané, že som kedysi bývala v Sabinove. Miesto narodenia mám Lipany. Myslím si však, že miesto narodenia by malo byť tam, kde človek aspoň v rannom veku rastie. Ja som žila v Sabinove do osemnástich rokov. Chodila som tam do škôlky, do základnej aj na gymnázium," vraví Tereza.

Potom prišla do Prešova a nastúpila do spevohry Divadla Jonáša Záborského. Vtedy sa zoznámila aj s manželom, výtvarníkom Vladimírom Čápom. Dnes je to už trinásť rokov, čo býva v Prešove. Päť rokov strávila na materskej dovolenke s dvoma dcérami, Dorotkou a Saškou. Neskôr študovala na vysokej škole. Je absolventkou odboru výchova a vzdelávanie dospelých, špecializácia kulturológia, na Filozofickej fakulte PU v Prešove. "S tým štúdiom to bolo tak: Prihlásila som sa na vysokú školu, prijali ma a po piatich rokoch som ju aj ukončila. A keď sa moja švagriná pýtala mamy, aký je to príjemný pocit, že jej dcéra s dvoma deťmi vyštudovala, tak mamka povedala: Veď sa na školu prihlásila, tak prečo by ju nemala skončiť? Brala to automaticky. Všetko, čo začnem, pretože to chcem robiť, tak to buď dotiahnem do úspešného konca alebo odovzdám žezlo ďalej. Nikdy neodchádzam z boja ako človek, ktorý sa vzdal."

Tereza si vyskúšala aj prácu v médiách, konkrétne v novinách Korzo a Prešovský denník, Flash rádiu a Slovenskej televízii, kde hrala v cykle Popaterce na nas. Tvrdí, že to bolo veľmi zaujímavé obdobie, aj keď "práca novinára je veľmi namáhavá a vyčerpávajúca. Ak chce mať novinár svoju vlastnú tvár, musí sa dobre vyznať v tom, čo robí a obsiahnuť množstvo oblastí. Je to robota, v ktorej nepoznáš piatky, ani sviatky. Pre mňa to bolo vyčerpávajúce, pretože som mala dve deti, ktoré chodili vtedy na prvý stupeň základnej školy. Bola som tu sama, keďže rodinu mám v Sabinove. Manžel má slobodné povolanie, takže sa nedalo spoliehať na to, že o štvrtej príde domov a ja môžem pracovať. Vždy som bola na hrane medzi zabezpečením detí popoludní a ešte povinnosťami v novinách. Napokon som dala prednosť rodine a z novinárčiny odišla."

Pripustila však, že by sa do siedmej veľmoci vrátila, keby bola presvedčená, že je tam jej miesto: "Ak som akceptovaná, dokážem čokoľvek."

Srdcu najbližšia je pre ňu éra pôsobenia v divadle, kde vraj boli všetci ako jedna rodina. "Vždy boli nejaké trenice, lebo tie medzi ľuďmi vzniknú, ale dokázali sme sa baviť o všetkom. Spájala nás nielen robota, ale i rovnaký záujem o umenie a vedeli sme si navzájom pomôcť."

Terezine detstvo v Sabinove sa spája s tým, čo už terajší mladí obyvatelia alebo prisťahovalci nepoznajú. Bývala v blízkosti Mestského kultúrneho strediska v čase, kedy tam ešte nestáli paneláky. "Bola to ulica, plná rodinných domov, plotmi spojená s našou ulicou voňavých tehlových bytoviek. Mali len dve poschodia a všetci sme sa navzájom poznali. V strede nášho dvora neboli stromy a preliezačky. V zime sa tam nalievala voda na klzisko a hrali sa uličkové turnaje. V lete sme hrali futbal, volejbal a bili sme bandy. Zaujímavé je, že dnes je úplne jedno, či sú to ľudia o desať rokov odo mňa starší, moji vrstovníci alebo o päť rokov mladší, vždy hovorili o Uličke Mieru. Nikdy to pre nás nebola Ulica Mieru. Manžel sa stretol v Bratislave s istým človekom, ktorý pochádza zo Sabinova. Opýtal sa ho teda, odkiaľ zo Sabinova, lebo aj jeho manželka je zo Sabinova. A on odpovedal: Z Uličky Mieru. Teda, tá ulička je v nás."

Z toho obdobia jej zostalo aj niečo, čo nebudú mať jej deti. "Má to len človek, ktorý má veľmi úzky vzťah k miestu, kde vyrastá. Aj keď som v Bratislave u manželových rodičov, vravím: Poďme sa prejsť ku Toryse. U mňa totiž Torysa rovná sa rieka. Je mi jedno, že sa volá Dunaj, Váh alebo Hornád, pre mňa je to Torysa. Keď už deti poznali názvy riek, tak ma aj upozorňovali: To nie je Torysa, ale Dunaj. No tí, ktorí ma poznajú, vedia, že ak poviem Torysa, nie je to preto, že nepoznám meno rieky. Torysa je Sabinov a Prešov. Tá mi obe moje bydliská spája. Teraz bývam blízko rieky Torysy, kde sa najradšej s manželom Vladom prechádzame. Dokonca som sa ako dieťa v Toryse kúpavala. Aj teraz, na začiatku leta, som zacítila čosi a vravím: Tak voňala Torysa! Dcéra mi odvetila: Veď tak aj vonia. A ja na to: Ale ja viem, ako chutí Torysa! To sú silné zážitky. Myslím si, že domov ani nie je tam, kde ty vychovávaš svoje deti, to je ich domov. Ale pre teba je domov tam, kde sú hroby tvojich predkov. Moji sú tam, v Sabinove. Keďže mám aj brata i sestru s rodinami v Sabinove, budem tam chodiť vždy. Môžem ešte tisíckrát zmeniť miesto trvalého pobytu, ale moje spomienky na detstvo a návraty do Sabinova, to budú pre mňa tie najkrajšie chvíle. Navždy to bude môj domov."

Sabinov dnes navštevuje často, hlavne svoju uličku. Do centra veľmi nechodieva, ak, tak len na nákupy a do kostola. "Veľmi sa mi páči, ako je kostol na námestí opravený a zrekonštruované okolie. Potešilo ma, že nedávno odhalili tabuľu Obchodu na korze. Je to skvelý film, myslím si, že aj kvôli sabinovskému prostrediu, ktoré si režiséri vybrali i kvôli ľuďom. Bolo krásne pozerať Obchod na korze, keď mama hovorila: Aha! Stará taká, starý taký... Vymenovala ženy a mužov, ktorí už dávno nie sú medzi živými, ale patria do Sabinova," dodala Tereza.