sebe nepokoj. Až v jedno krásne popoludnie počula, že vyhlasujú konkurz do literárno-dramatickej redakcie v košickom rozhlase. Prihlásila sa a prijali ju. Tak sa začal rozvíjať jej vzťah k slovu. Miesto však bolo len na zastupovanie, takže neskôr nastúpila do Východoslovenských novín. Potom sa vydala a vrátila do Bardejova. Dnes má osemnásťročného syna a desaťročnú dcéru.

Medzitým si stihla urobiť vysokú školu. Keď pred desiatimi rokmi začínala bardejovská televízia, riaditeľ ju pozval k spolupráci. V tom čase však už mala bruško a v ňom bábätko. Po rokoch sa do televízie vrátila. Päť rokov je televíznou redaktorkou. "Medzi písaným slovom a televíziou je veľký rozdiel," tvrdí.

Spomenula si na jednu reportáž. Mala urobiť rozhovor s vtedajším ministrom obrany Kanisom, zabudla však, že sa ide cez kameru a príspevok, ktorý mal byť na dve minúty, urobila na sedem. "Vtedy som si povedala - stop Mochnacká, už musíš ináč uvažovať, už to nie je písanie do novín. Postupne som prichádzala na to, že v televízii obraz vypovedá a slovom sa iba reportáž dotvára."

O práci v televízii hovorí, že je to drina a stres a tiež veľký žráč času. "Väčšina ľudí si myslí, že prídem večer o pol siedmej do štúdia, sadnem si a moderujem spravodajstvo. Len málokto vie, že celý týždeň predtým fungujem, že si tie príspevky musím sama pripraviť. Skrátka idem do terénu a potom sa strihá a načítava text, až tak príde na rad moderovanie. A nielen to, človek sa musí pripraviť, lebo v redaktorskej práci skáčeme z témy na tému, a keď sa robia besedy, človek ešte aj pri umývaní riadu rozmýšľa, ako by to bolo najlepšie. Pri besedách na živo je to ešte o tom, že sa redaktor musí prispôsobiť situácii a vynájsť sa." Za najzaujímavejšie na práci redaktorky považuje Mochnacká stretnutia s obyčajnými ľuďmi. "Obohacuje ma to," tvrdí.

Nad otázkou, ako sa pripravuje na to, že denne je pred kamerou, sa pousmiala: "U kozmetičky som bola pred troma mesiacmi. A vlasy? Mám svojho kaderníka. Urobí mi dobrý strih a ja si ho potom udržiavam. Mám už taký cvik, že stačí päť minút a môžem pred kameru."

Televízna redaktorka by mala byť stále oblečená tip-top. Martu Mochnackú istý čas obliekali butiky. "Chcem však zdôrazniť, že tieto šaty som si nenechávala, veď kto dnes daruje štvortisícový kostým. Teraz sa obliekam sama, niečo si dám ušiť a sem-tam mi niečo požičajú kamarátky."

Jej štýlom je ležérne, elegantné oblečenie. Na farbe nezáleží. Obľubuje však bielu, béžovú a žltú. "Žltú dávam aj do domácnosti, žltá, to je slnko."

Aké má skúsenosti s tým, že ju vlastne pozná celý Bardejov? "Niekedy je to dobrý pocit, inokedy zase nie. Som na očiach a prichádzam o súkromie. Stále si uvedomujem, že som nejakým spôsobom sledovaná, hoci v dobrom slova zmysle. Snažím sa si to nepripúšťať, veď napríklad vojdem do obchodu, a oni vedia, kto som."

A čo manžel, nemá s tým problémy? "Má pochopenie. Nebyť manžela, tak by som túto prácu nemohla robiť. Veď je to len pol roka, čo sa zrušilo nedeľné vysielanie spravodajstva. Dovtedy som mala každú druhú nedeľu službu v televízii. Stalo sa i to, že sa so mnou takmer doma nerozprávali, lebo som išla v nedeľu do práce. Bolo im ľúto, a mne tiež."

Chvíle, keď je s rodinou sú pre ňu veľmi vzácne, "lebo naozaj som veľmi veľa v robote." Najväčším problémom, ako hovorí, je varenie. Jej manžel totiž urobí všetky iné veci, len varenie nemá veľmi rád. "Zvyčajne som pripravila všetko k nedeľnému obedu, ale stalo sa aj také, že sa obedovalo, až keď som o tretej - štvrtej prišla z práce. Mala som kvôli tomu výčitky, že som rodine pripravila blbú nedeľu."

Vo voľnom čase rada robí na svojej skalke, má ju na chate na Krížoch. "Hľadám ulity slimákov, rada bicyklujem, prechádzam sa v prírode... Príroda ma nabíja energiou. Tiež mám rada literatúru o dianí medzi nebom a zemou a historické knihy. Teraz mám rozčítaného Michellangela."

Mochnacká je Kozorožec, a keďže ľudia narodení v znamení Kozorožca sú vorkoholici a ctižiadostiví, spýtali sme sa, či to platí aj u nej. "Ctižiadostivá som, ale rozumne. Keby som nemala rodinu, tak by som asi bola strašný vorkoholik, dokázala by som v práci aj spať."

Priznala sa, že má aj životné krédo. Napísala jej ho do pamätníka učiteľka v deviatej triede na základnej škole. Znie takto: Každý má právo na svoje šťastie, na cestu náhod, prosím ťa, bojuj o svoje šťastie.