pastoračných, farských a dekanských povinnostiach pracuje aj na iných úsekoch cirkvi. Je okrem iného aj jedným zo sudcov Metropolitného tribunálu v Košiciach. Medziľudské vzťahy zakladá na otcovstve. "Snažím sa byť otcom, veriaci sú moje duchovné deti."
V súčasnosti ich má okolo 7 000. Do Stropkova prišiel pred rokom z Hanušoviec, kde pôsobil 13 rokov. "Pýtajú sa ma, či som si zvykol. Odpovedám, že ja si už nezvykám, lebo na zvykanie treba veľa času. Predovšetkým sa snažím zžiť s ľuďmi, ale aj oni so mnou. Iste, nebol by som múdry farár, keby som si myslel, že každému som sympatický a tiež nemusí byť každý sympatický mne, ale všetkých mám rád. Je pravdou, že keď som sem prišiel, niektoré veci som chcel hneď. Totiž nerád čakám a to z toho dôvodu, že život rýchlo ubieha. Nemám rád stereotyp a hľadám vždy čosi nové. Chcel by som, aby aj ľudia boli stále v očakávaní niečoho nového, aby sa stále na niečo tešili."
Prezradil nám, že s preložením vôbec nepočítal. "Otec biskup mi povedal, že potrebuje obsadiť miesto dekana." Zaujímalo nás, aké to je zanechať všetko a ísť preč. "Niekedy je ťažké nechať všetko tak a odísť na iné miesto, začínať odznova. Tu v Stropkove chcem však ešte rozdať svoju rezervu duchovného kapitálu, ktorá mi ostala.
Je zrejmé, že každý kňaz má svoj pastoračný štýl. Všetko sa vraj snaží riešiť dobrotou. "Snažím sa nemiešať do vecí, na ktoré nie som odborník. Ak veriaci za mnou prichádzajú, nie je to preto, aby poznali môj názor, ale chcú vedieť, ako majú konať, aby splnili Božiu vôľu."
Ján Švec Bilý venoval veľa času Rómom. "Mám k nim vzťah a u mňa mali vždy prioritu. Je to národ, ktorý má svoju mentalitu a kultúru, len im treba poskytnúť pomoc, aj keď je s nimi ťažká práca. Oni akoby uviazli. Sú na cestách, iba sa tu na chvíľu pristavili a opäť sa pohnú. Ich pôvodný názov je Cigán, čo znamená - aj ja som človek. Keď prišli na cudzie územie, odkiaľ ich vyháňali, bol to ich výkrik - zinghara. V Hanušovciach je ich 700. Chodil som medzi nich a robil všetko, aby som ich presvedčil, že ich mám rád. Keď chcete s niekým niečo robiť, musíte si ho najprv získať. To je umenie pastorácie."
Zaujímal nás jeho názor na manipulovanie verejnej mienky zo strany duchovných v zmysle výroku "Čo povie farár, je sväté." "Dnes sa už ľudia nedajú manipulovať. Stáva sa, že sa niekde do toho zamotá aj politika a je to na škodu, pretože sa kňaz nestáva pre všetkých autentickým hlásateľom evanjelia. Musím si dávať stále pozor na každý môj postoj, názor, či dokonca úsmev, aby som nevniesol medzi seba a poslucháčov nejaký tieň. Mojou úlohou je hlásať Ježišovo posolstvo lásky. Ježiš hlásal lásku, ktorá je nad každou politikou a nedal sa zneužiť na žiadny politický cieľ."
Rizikové podľa neho je, ak sa kňazi nechajú vtiahnuť do konkrétnych sporov ľudí. "Raz ma zavolal otec, ktorý chcel, aby som vyriešil spor týkajúci sa dedičstva pre synov. Nechytil som mu stranu a odporučil som, aby ich podelil rovnakým dielom. On ma zato znenávidel. Zažil som preto veľa nepríjemností. Preto sa treba striktne držať Ježišových slov 'Kto ma ustanovil za sudcu medzi vami?'. Kňaz má hlásať Božie slovo a jeho realizáciu si musí urobiť každý sám."
Ján Švec Bilý propaguje, aby medzi kostolom a životom bol ešte jeden medzičlánok, ktorý sa volá pastoračný dom. "Keď kážem v nedeľu v kostole, je to ako teória. Otázkou je, ako ju rozmeniť na drobné pre praktický život. Podobne sa to robí v škole. Učiteľ učí, avšak pri skúške rieši študent príklad sám. A tak je to aj s Božím slovom. Človek ho počúva a podľa neho denne rieši svoje problémy. Práve na to slúžia pastoračné centrá, kde sa schádzajú rôzne vekové a záujmové skupiny. Tam sa rozoberajú bežné životné situácie a skúsenosti s nimi. V dnešnej dobe je toľko ponúk a filozofií, že ľudia často strácajú prehľad o tom, čo je dobré, pravdivé. Najväčší tlak je práve na mladých ľudí, preto im prízvukujem, keď prídu do iného mesta, aby si vždy najskôr hľadali spoločenstvo, v ktorom sa môžu cítiť dobre."
Prečo sa Ján Švec Bilý stal vôbec kňazom? "Ja som chcel byť vždy kňazom. Bolo to niekde vo mne. Keď som bol mládenec, všeličo ma zaujímalo, chodieval som aj na zábavy, ale vnútorný hlas mi hovoril - ty budeš kňazom. Preto som si dával pozor, aby som sa niečím vážnym nepošpinil a niekoho nepohoršil Moje primičné motto bolo zo žalmu 'Nech sa nesklamú vo mne tí, ktorí dúfajú v teba Pane'. Keby som si mohol dnes vybrať, opäť by som sa rozhodol pre kňaza. Aj keď je to ťažké. Nie stať sa ním, ale vydržať. Najťažšie však je, keď ľudia v kňazoch hľadajú dokonalosť, a to vždy nejde. Hocako je presný strelec, nie vždy musí trafiť do stredu. U kňaza ide o veľký tlak a vnútorný boj samého so sebou, aby bol vždy slobodný pre Krista. A na druhej strane, sme ľudia ako ostatní, so svojimi potrebami, výhrami aj prehrami."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
