fondu za dielo v ukrajinskom jazyku Ne(obmeženi) možlyvosti, alebo (Ne)obmedzené) možnosti. Mimochodom, vyšla vlani vo Svidníku a vari aj preto si autor váži, že si jeho zbierku poviedok všimli aj v Bratislave. "Ocenenie je za moju tretiu knihu. Hlavnú cenu v tomto roku získal Daniel Hevier," povedal nám J. Paňko.

Zaujímalo nás, o čom sú poviedky, naznačujúce neobmedzené či obmedzené možnosti. Podľa jeho slov hrdinami poviedok sú súčasníci s ich každodennými problémami. Nechýba im humor, nostalgia aj ľahkosť, trochu dramatickosti a mnohí čitatelia sa s hrdinami vedia stotožniť. Prípadne v svojom okolí nachádzajú podobné situácie a takmer totožných ľudí. "Či sa nám to páči, alebo nie, náš život riadia zákony. Svetské, Božie, prírodné, spoločenské, skrátka máme neobmedzené možnosti ako žiť a zároveň nás tieto pravidlá zväzujú. Niektorí z nás sa v týchto podmienkach cítia slobodne a niektorí majú pocit obmedzovania. Postavy z mojich poviedok stretávam v svojom okolí..."

Svoju prvú zbierku poviedok "Na hory, na lesy, na skaly" vydal v roku 1990 a o deväť rokov neskôr vyšla ďalšia pod názvom Kurortni testy (Kúpeľné testy). Práve za túto zbierku piatich poviedok a jednej novely získal v roku 2000 cenu Ivana Franka od Literárneho fondu.

Zdá sa, že ide o plodného autora, a tak sme sa ho opýtali na jeho ďalšie plány. Má ich, ale neprezradil. Vari len toľko, že sa pohráva s myšlienkou napísať samostatnú novelu. Uvedomuje si však zákonitosti sveta. Reálny život plány často mení. Dianie v spoločnosti vníma pragmaticky. Napokon, nie je žiadnym tajomstvom, že na literárnu tvorbu autor potrebuje vnútornú pohodu a schopnosť spracovať zážitky tak, aby oslovili čo najširší okruh čitateľov. Možno ho svojím spôsobom zaväzujú aj spomínané ocenenia a cíti väčšiu zodpovednosť...

Obrátili sme teda pomyselný list a pokúsili sme sa dozvedieť čosi aj o jeho profesionálnom a súkromnom živote. Július Paňko je učiteľom fyziky a technických prác na IV. Základnej škole vo Svidníku. Presnejšie, už druhý rok je riaditeľom tejto školy. Keďže tvorí v ukrajinskom jazyku, zaujímalo nás, ako vníma vytláčanie ukrajinčiny zo škôl. Alebo či sa neobáva, že mladí ľudia budú postupne hovoriť len nárečiami a spisovnú ukrajinčinu sa už nebudú mať kde naučiť. "Naozaj sa to deje. Rozdelením v národnostnej oblasti, náboženskej aj kultúrnej. Okolnosti spôsobili to, že ľudia sú dezorientovaní a otvorili sa spoločnosti západu. Preferuje sa anglický jazyk, každý sa pozerá na to, aby obstál vo svete materiálne a zabúda na národnú identitu. Nie je záujem ani o ukrajinčinu, ani rusínčinu, ale história časom ukáže, kde sa stala chyba."

Opýtali sme sa aj na jeho koníčky. Popri riadení školy a literárnej tvorbe ho iste nie je veľa. Neprekvapil nás, že rád športuje. V posledných rokoch ho síce dosť obmedzujú zdravotné problémy, no medzi najobľúbenejšie športy patrí futbal a nohejbal. Nechýba na tréningoch ani na priateľských turnajoch. V tomto smere ovplyvnil aj syna Rastislava, ktorý sa vydal v jeho šľapajách. Mimochodom, je učiteľom telocviku. Mladšia dcéra Tatiana študuje na Prešovskej univerzite. Možno tiež podľahne učiteľstvu, alebo sa bude orientovať na prekladateľstvo. Napokon, nebolo by to žiadnym prekvapením. Aj manželka Mária sa venuje drobcom v materskej škole a svoje deti odchovali na učiteľskom chlebíčku.