pripomenuli pri výstave 49 plagátov z predchádzajúcich ročníkov Slávností Rusínov-Ukrajincov Slovenska. Mimochodom, je autorkou piatich z nich.
Osud bol k tejto žene nemilosrdný a napriek tomu, ako o tom hovoria svedectvá z rôznych strán, nikdy ju životné okolnosti nezlomili. Ani teraz, keď má vyše 80 rokov a je pripútaná na lôžko. Stále sa zaujíma o dianie vo svete, v Čechách aj na Slovensku. My sme sa pýtali jej najbližších, presnejšie 62-ročnej dcéry Tamary, ktorá žije vo Svidníku. Naša zvedavosť ju najprv zaskočila. Zjavne sa jej o minulosti nehovorilo ľahko.
Eva Bissová je rodáčkou z Orjabiny. Pochádza z umeleckej rodiny, jej strýko Róbert Biss bol známy maďarský karikaturista. "Maľovať začala už ako 5-ročná. Dodnes mám odloženú jej kresbičku. Keď mala 12 rokov zomrel jej otec a presťahovali sa do Prešova. Tu skončila učiteľský ústav, potom v Ruskom dome ilustrovala noviny Priašivčina a Kolokoľčik. V roku 1947 sa rozhodla študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Kuleca. O tri roky však školu zrušili a titul akademická maliarka získala až svojou prácou a prezentáciou. Písala aj poviedky, divadelné hry, ale bola nežiadúca pre svoj pôvod a mnohé vôbec nevydali. Odmietla vstúpiť do KSS a vyhlásili ju za nepriateľa spoločnosti," rozhovorila sa dcéra Tamara. Zdôraznila, že zaplatila príliš vysokú cenu. Ľudí, ktorí držali v rukách moc vtedy zaujímal viac pôvod, rodina, politická príslušnosť, ako človek a jeho nadanie. Často vraj hovorievala, že pracuje pre národ. Z tých čias sa zachovalo viacero malieb z okolia Prešova, napríklad z kúpeľov v Cemjate, Stromoradia, malých prešovských uličiek, ale aj divadelných hier, ktoré napísala pre ukrajinské Divadlo Alexandra Duchnoviča. V Prešove bývali na Plzenskej ulici v objekte, kde donedávna sídlila Základná umelecká škola, v súčasnosti konzulát Ukrajiny. Dodnes má rodina v Prešove viacero priateľov, ktorí spomínajú na spoločné zážitky.
Mimo ilustrovania a prozaickej tvorby pracovala aj v prešovskom Ukrajinskom rozhlase ako hudobná redaktorka. Zaujímali sme sa tiež o jej vtedajšieho manžela a otca Tamary, ktorá sa narodila v Prešove. "Nerada o tom hovorím. Je to príliš bolestivé. Režim ho zavraždil. Prežil roky v ruskom zajatí... Aj ja som si užila svoje. Nesmela som povedať ani svoje meno, ani pôvod, lebo by ma vyhodili zo školy... Rodičia mi vždy pripomínali, že všetko môžem stratiť, ale vzdelanie mi nikto nevezme."
V roku 1966 odišli z Prešova a usadili sa vo Svidníku. Tu začala pani Eva učiť na Ľudovej škole umenia a medzi jej žiačky patrila aj známa akademická maliarka Anna Boršovská-Nemcová. Okolie maľovala s veľkou láskou a práve z tých čias sú aj návrhy na plagáty, ktoré sme už spomínali. Mimochodom, väčšina jej diel je v súkromných zbierkach, len časť z nich sa nachádza v svidníckej Galérii Dezidera Millyho. Naďalej literárne tvorila, ale jej poviedky ostali len v rukopisoch.
V roku 1970 sa v Svidníku zoznámila s vedcom a folklóristom Orestom Zilinskym. Vzali sa a spolu sa presťahovali do Prahy. Ani tam ich však šťastie nečakalo. "Bol to významný filológ, ovládal viac jazykov, pôsobil ako profesor na vysokej škole, pracoval aj pre Památník národního písemnictví na Strahově. Aj jeho odstránil režim. Dočítali sme sa o tom v knihe Zločiny režimu. Smrť ich rozdelila. Je pochovaný vo Svidníku."
Mama Eva aj dcéra Tamara majú síce nezlomnú vôľu, ale obe trápia choroby. Opýtali sme sa preto, kedy sa naposledy videli. Vraj pred štyrmi rokmi. Odvtedy sa to nepodarilo. "Mamička hrdinsky nesie svoj osud. Ani raz sa nesťažovala. Je ochrnutá a pripútaná na lôžko, ale stále javí záujem o všetko. Budem sa opakovať, ale poviem, že žila pre národ. Ten sa jej odmenil asi tak, že niesla pečať nežiadúcej a ostala bez prostriedkov. Dokonca aj bez penzie. Po rozdelení Československa nastali problémy a ešte sa nám nepodarilo preraziť cez úradnícke nedá sa."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
