Prešove, odbor výtvarná výchova.

"Odmala som niečo robil vo výtvarnej oblasti. Na základnú umeleckú školu som ísť nechcel. Nikdy ma nebavilo tvoriť organizovane. Vždy len to, čo som chcel ja sám. Nemal som rád niekoho nad sebou a nemám to rád doteraz," tvrdí 29-ročný Juraj Karniš, "Chvíľu som bol samorast, potom som predsa išiel do Základnej umeleckej školy. Tam som chodil asi dva roky. Vyštudoval som gymnázium a medzitým som sa dostal v poslednom ročníku gymnázia k Dušanovi Pončákovi."

Prešovský maliar zrejme ovplyvnil talentovaného mladíka tak, že sa rozhodol študovať v Bratislave reštaurovanie, sochy a plastiky. Asi štyrikrát alebo päťkrát absolvoval prijímacie skúšky, ale nikdy mu to nevyšlo pre nedostatok miesta. Počas neúspešných bratislavských pokusov sa prihlásil aj na UPJŠ v Prešove. Rodičia ho presviedčali na štúdium nemčiny, ale on chcel iba výtvarnú výchovu. "Vďaka Dušanovi Pončákovi som sa dostal do hĺbky výtvarných diel a k pochopeniu vecí. Nemčinu som neurobil naschvál, výtvarná mi vyšla."

Medzitým si rok vyskúšal aj kamenárstvo, sochárstvo na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach. Potom ho vzali na pedagogickú fakultu.

Po skončení vysokej školy ho zavolal akademický sochár Juraj Bartus do Košíc, kde práve otváral výtvarnú akadémiu pri Technickej univerzite. Urobil prijímačky, aj tam chvíľu chodil. Neskôr sa vybral na skusy do sveta, konkrétne do Nemecka. "Zopár mesiacov som sa staral o deti mojej sesternice, ktorá tam žije. Popri tom som aj študoval. Sesternica mala známych umelcov. Zoznámil som sa z jednou pani, staršou výtvarníčkou. Videla moje práce, ja som si pozrel jej diela, a tak mi umožnila pracovať v jej ateliéri. Mohol som si robiť, čo som sám chcel. Chcela mať vlastnú výtvarnú školu, tak som jej ju pomohol vytvoriť. Bol som tam s prestávkami dva roky. Potom som sa vrátil domov. Medzitým som sa stihol zaľúbiť a oženiť," spomína J. Karniš. Prezradil, že už netrpezlivo očakávajú potomka. Mal by sa onedlho narodiť.

Pri tvorbe sa Juraj inšpiruje všeličím: "Niekedy je to človek, inokedy udalosť alebo len zvuk, farba. Preto nie som vyhranený výtvarník, len sochár alebo maliar. Spracúvam veci do materiálu, ktorý mi práve vtedy najviac vyhovuje a myslím si, že je to najlepšie." Na výtvarnú činnosť vplývajú aj nálady: "Niekedy je človek nervózny z toho, čo sa okolo neho deje a potrebuje to dostať na papier. Inokedy je to naopak, že som naladený pozitívne. Vtedy sa mi robí najlepšie, lebo vidím veci s nadhľadom."

Juraj vidí život ako cyklus, istú špirálu. V jeho obrazoch väčšinou figurujú kosti, lebky, v rôznom spracovaní. Pritom má rád farebnosť a svetlo. "Niekedy sú vyabstrahované, inokedy viac realistické. Vždy je to o tom, čo po nás zostane. Koniec môže nastať kedykoľvek, ide o to, čo človek po sebe zanechá."

K plastike pre symbolický Obchod na Korze sa dostal raz večer, pri pive. "Sedel som so Štefanom Lompartom (majiteľ budovy symbolického Obchodu na korze a kaviarne pozn. red.). Hovoril mi, že sa v noci zobudil a napadla ho myšlienka oživiť spomienky na oscarový film. Bol za sabinovským primátorom s nápadom vytvoriť pamätnú tabuľu. Primátor mu odvetil, že jedna tabuľa je už hotová v kultúrnom stredisku. Lenže vyzerala ako náhrobný pomník. Mala vypieskované písmo v mramore. Ja nie som zástancom takých vecí. Povedal som, že nie je problém, urobím to. Štefanovi sa to zapáčilo, lebo nejaké moje práce už videl."

Tak sa zrodila nová tabuľa, teda plastika z laminátu, ktorá vyzerá presne ako dobová. "Patina sa robí tak, že sa prekladajú farby s prírodnou živicou zmiešanou s liehom, a to sa potom stiera," vysvetlil J. Karniš.

Spomínaná plastika s panorámou centra Sabinova a portrétmi Jozefa Kronera a Idy Kaminskej visí na Námestí slobody 68 v Sabinove.