kraja, tri volebné obdobia poslanec mestského zastupiteľstva, kandidát na primátora v posledných komunálnych voľbách, kedysi vychovávateľ... Mohli by sme vyratúvať ďalej, lebo v živote sa naučil všeličo. Nebojí sa žiadnej práce. Hovoríme o Petrovi Čuchtovi. Zatiaľ len to, čo Svidníčania vedia, ale reč bude aj o tom, čo mnohí ani len netušia.

Prešiel dlhú cestu a musel na sebe tvrdo pracovať. Vyrástol v sirotinci. A nie v jednom. Pochádza z Košíc a jeho životná púť začala v tamojšom sirotinci. Neskôr ich pochodil viac, no najradšej spomína na pobyt v Dobšinej. Napokon zakotvil vo Svidníku. "Mama nám zomrela mladá. Otec mal tuberkulózu a bol alkoholik, tak nás, štyroch súrodencov, rozdelili po sirotincoch. S otcom som sa vôbec nestýkal a so súrodencami sme sa tak odcudzili, že aj s nimi som stratil kontakt," rozhovoril sa bez akéhokoľvek podtónu sebaľútosti. Zo sirotinca odišiel ako 15-ročný. Ako vraví, štát sa vtedy nestaral, čo s ním bude. To by odporúčal aj dnešným domovákom. Vraj ich netreba ľutovať, ale vytvoriť im podmienky na to, aby mohli pracovať a slušne bývať.

Keďže jeho štart v 15 rokoch zrejme nebol jednouchý, vyzvedali sme, ako si poradil. "Mal som šťastie. Bývanie mi poskytla rodina Škrabových zo Svidníka. Oni sú moji rodičia a ich deti súrodenci. Dodnes ich volám otec a mama. Neprišlo to samo. Už z domova ma brávali k sebe na sviatky, zblížili sme sa. Žil som u nich dokonca aj keď som sa oženil, kým sme dostali vlastný byt." So starým pánom Škrabom chodieval premietať filmy do kina. Priučil sa už v Dobšinej, keď bol asi šiestak na základnej škole, neskôr sa zdokonalil až sa vypracoval na kvalifikovaného premietača. Prezradil nám aj príbeh o tom, ako naložil so svojou prvou výplatou. "Bolo to presne 103 korún. Na vtedajšie časy veľké peniaze, ale ja som nemal predstavu o ich hodnote. Keďže som miloval sladkosti, moja cesta viedla do cukrárne. Položil som peniaze na pult a pýtal si zákusky. Servírka nosila a ja som jedol. Až keď som bol na prasknutie plný, uvedomil som si, že som minul asi veľa peňazí." V lete si chodieval zarábať na rôzne brigády v poľnohospodárskych družstvách. Neskôr začal študovať na učilišti Tesly v Stropkove, kde mu, podľa jeho slov, vytvorili dobré podmienky. Možno aj preto tam ostal pracovať najprv ako zoraďovač v kolektíve 120 žien. Keď sa v myšlienkach vrátil do minulosti oči mu tak svietili, že nás nenechal na pochybách. Boli to dobré časy. "Stretol som v živote dobrých ľudí. Formovali ma, učil som sa od nich žiť aj keď som nebol svätý. Mal som aj mám svoje chyby." Zahorúca sme vyzvedali aké. "Som veľmi prchký. Keď sa nahnevám, vyletí zo mňa aj to, čo by som možno nechcel. Už som sa pre to neraz popálil, no som už taký. Vždy poviem, čo si naozaj myslím."

Zo zoraďovača sa neskôr vypracoval na vychovávateľa v tom istom učilišti a pôsobil tam až do vojenčiny. Po jej skončení sa chcel usadiť v Bratislave. Mal prisľúbené miesto v hradnej stráži. Keď sa však lúčil so svojim svidníckym priateľom v reštaurácii Kazačok, trafil ho Amorov šíp. Obsluhovala ich vtedy švárna barmanka Klára. Zamiloval sa a už nechcel odísť zo Svidníka. Netrvalo dlho a oženil sa. Hoci začiatky neboli ľahké a ani teraz nie sú materiálne zabezpečení, dokázali vychovať tri deti. "Žili sme skromne, ale pri výchove detí sme bazírovali na vzdelaní. Najstarší syn Peter je stavebný inžinier, dcéra Monika zdravotná sestra a najmladší Ján je technik, vojenský dôstojník. Ani jeden z nich, hoci vek už na to majú, si zatiaľ nezaložil rodinu. Už by bolo načase, aby som mal vnúča. Teším sa na to."

Ako sme už spomínali, robil všeličo, vzdelával sa, dokonca ako so smiechom povedal, chodil aj na vysokú školu až kým ju nezrušili. Priučil sa však aj tesárskemu, murárskemu remeslu, vraj aj so žeriavom by si poradil. Okúsil už aj horkosť pocitu nezamestnaného. No nikdy sa nevzdal. Jeho optimizmus bol chvíľami až nákazlivý.

Nedalo nám, aby sme sa neopýtali na obdobie, keď sa rozhodol kandidovať za primátora Svidníka (NEKA). "Mal som pocit, že by som mohol do komunálnej politiky vniesť niečo nové. Podpisy som si chodil zbierať sám. Jedna pani sa ma opýtala, čo by som pre ňu osobne ako primátor urobil. Odpovedal som okamžite. Založil by som z mestského rozpočtu fond na štúdium pre deti zo sociálne odkázaných rodín. Podľa mňa by sa mestské peniaze nemali dávať len na lampy a chodníky, keď priemerní ľudia nemajú kde bývať a nemôžu deťom dopriať vyššie vzdelanie. Vo voľbách som neuspel, ale hreje ma pocit, že časť Svidníčanov ma podporila a súhlasí s mojimi názormi."

Naostatok sme sa ešte opýtali na jeho koníčky. Vraj nemá žiadne. S kinofilmom je koniec. Technika pokročila. Občas pomôže manželke v záhradke. Zdôraznil však, že rád pomáha ľuďom a to aj keď ho o pomoc nežiadajú. Motivuje ho vraj pocit, že sám stretol veľa dobrých ľudí, ktorí doňho niečo kvalitné vložili. Chce to podať ďalej.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári