Letná láska je vždy kratučká, len vietor si ju pamätá. Letná láska nikdy nepočká, s púpavami odlieta...

V parku na prešovskom námestí sedeli ona a on. Mali šestnásť, možno osemnásť a bolo im fuk, čo si myslia ostatní. V tričkách, vyťahaných džínsoch a teniskách sa dotýkali jeden druhého. Šepkali si jednoduché slová. Čas zastal. Na slnku uschli aj mokré nohy z fontány, kam deti tak rady hádžu kamienky. Koľko ľudí na letných terasách ich tajne pozorovalo a závidelo im pokoj, lenivosť v objatí...

Snáď sa stretli len včera a zajtra sa to skončí. Možno už dnes chodia ruka v ruke s inými. To sa stáva...

Leto ľudí uvoľňuje a odkrýva aj nepoznané. Dlhé dni a svetlé večery priam lákajú na hľadanie príbuzných duší a príjemnej vône tiel. V krátkych sukničkách sa mihajú opálené dlhé nohy, topy zakrývajú len to, čo musia. Kto by odolal pokušeniu pohladiť tvár toho, čo ťa priťahuje. Pohodiť vlasmi a povedať: Som princezná a čakám princa...

Oslavy nebudú. Trubadúr už dávno pod oknom nespieva "mám ťa rád". Doba sa mení, ale každý potrebuje blízkosť iného. Teplom sa túžba po mäkkej dlani ešte znásobuje. Ak sa ti zdá, že je nudný tento svet a rytierov lásky v ňom už niet, zájdi si do prešovského parku. Nájdeš tam princov i kráľovnú bielych tenisiek. Možno im nebudeš rozumieť. Možno uvidíš, ako si babky pred kostolom odpľúvajú: "To je dnes mládež!" Ale prečo? Veď láska je dar. Najkrajší na svete. Ako ho dávaš, je tvoja vec. A hlavne ich...detí, ktoré priskoro vyrástli a túžia po nežnosti, po bozkoch...

Zazvonil zvonec, ale letnej rozprávke nie je koniec!

Práve začína: Žili raz, Ona a On...