Soóšovci. S Jaroslavom Mikušom zo Sliača sú tromi Slovákmi v medzinárodnom klube štvortisícoviek, ktorý je registrovaný v Taliansku. Je v ňom 62 Talianov, 17 Švajčiarov, jeden Francúz, Angličan a Španiel. Spolu má klub 85 členov. Členom sa môže stať ten, kto absolvoval minimálne 30 štítov. "My sme sa cez túto hranicu prehupli pred dvoma rokmi. Podľa našich informácií máme práve my zlezených najviac vrchov," povedal Marek. Ten ich má na svojom konte tridsaťdva a Martin tridsaťsedem.
Tohto roku sa vydajú do hôr posledný júlový týždeň. Rozhodli sa ísť do Francúzska a na spiatočnej ceste zo severnej strany pod Mont Blancom ich čaká ešte niekoľko súst. Napríklad Mont Brouillard. "Všetko bude závisieť od počasia a momentálnej kondície. Každý rok si vytyčujeme cieľ, študujeme ho, aby sme nešli na slepo."
Marek športoval odmalička, ale k vysokohorskej turistike sa dostal dosť neskoro. Skúšal som aj futbal, hádzanú a hlavne volejbal. Hrával druhú celoslovenskú ligu. "K horolezectvu som sa dostal, keď sa už dalo chodiť bez problémov do zahraničia. Môj prvý výstup v Alpách sa konal v roku 1991. Dostal ma k tomu môj kamarát Jaroslav Mikuš. Do tajov horolezectva nás zaúčal známy himalájista Martin Gablík. Boli sme s ním na viacerých expedíciách. On potom zamieril vyššie."
Dozvedeli sme sa, že raz sa im podarilo za jden deň vyliezť na päť vrchov. "Počas našich expedícií sme absolvovali najmenej jeden výstup a najviac deväť. Začínali sme od tých ľahších. Tie sa už však minuli." Prečo práve štvortisícovky? "Bol to viac menej Martinov nápad, aby sme s nimi začali. Ja si už teraz na vyššie ani netrúfam."
Najvyšším vrchom Európy je Mont Blanc (4 807 m). Na jeho vrchol vystúpil Marek dvakrát. Martin si trúfa aj na vyššie méty. "Bez nadšenia by to nešlo, ale je to finančne náročný šport. Z vlastného vrecka by sme to neboli schopní utiahnuť. Čím ďalej tým ťažšie si zháňame sponzorov," povedal Martin. "Sme pripravení prezentovať výrobky firiem v najväčších výškach Európy," doplnil Marek ich slogan. Prezradil, že na jeden z vrcholov vyniesli hrnce istého sponzora a nafotili stolovanie.
Do hôr chodievajú autom a na vlastnú päsť. "Keď však výjdeme z chaty, málokedy sme sami. Ale väčšina ľudí má sprievodcov. Pre nás to so sprievodcom nemá to správne čaro, a je to veľmi nákladné," vysvetlil Martin. Tým, že lozí, nie je vraj jeho otec veľmi nadšený, ale v podstate ho k tomu doviedol on. "U nás bol vždy dostatok horolezeckej literatúry."
Pri svojich výstupoch zažili aj tienisté stránky horolezectva. "Boli sme pri tom, ako jeden horolezec podcenil prechod cez ľadovec a spadol do trhliny." Na otázku, či s nimi takéto príhody nezamávali, Martin povedal: "V ten deň sme už nepokračovali v ceste, ale na druhý sme sa vybrali za ďalším vrcholom. Strach je určite prítomný. Bez rešpektu k horám by sme tu asi už neboli." Podľa neho však viac hazardujú so svojim životom futbalisti, ktorí sa naháňajú v Portugalsku za loptou. "Sme veľmi dobre zásobení literatúrou, a vieme čo môžeme v horách očakávať. Každú chvíľu zisťujeme u tamojších sprievodcov podmienky a počasie. Nikdy neriskujeme. Na výstupy ideme, keď je povedané v našej hantýrke plech, čiže pekné jasné počasie. Samotný vrchol nie je taký dôležitý ako cesta naňho. Minulého roku sme sa vybrali na Grand Combin vzhľadom na to, že bolo veľmi teplo, nemohli sme ísť, pretože hrozili kamenné lavíny. V horách drží mráz skaly pohromade. Bolo nám to ľúto, lebo sme sa vrátili z tristo metrov pod vrcholom. Keby ste vedeli, ako výborne chutí pivo, keď zídeme dolu. Bez ohľadu na to koľko stojí," obhajoval horolezectvo. "Hory sú výzvou vlastne už tým, že existujú," pridal sa Marek.
Hovoria, že majú špičkovú výstroj. Dôležitá je aj kondičná príprava. "Nedá sa začať týždeň pred odchodom do Álp. Obnáša to veľa turistických túr doma v Tatrách, v Roháčoch. Veľa kilomerov na horskom bicykli, na bežkách, skialpinistických lyžiach... Bezpodmienečne je potrebné výborné ovládanie lezeckej techniky a práce s lanom," doplnil Mareka Martin. "Keď sa dá, treba investovať do tej najlepšej výstroje, lebo sa to vyplatí a vráti v podobe úspešných a bezpečných výstupov."
Ani jeden nevedel povedať, ktorý výstup je pre nich najcennejší. "Ja si cením všetky rovnako. Napríklad Matterhorn je známy, ale boli aj ťažšie túry," povedal Martin. Jedna expedícia trvá približne dva až tri týždne. "My by sme boli ochotní zostať aj dlhšie, ale financie a dovolenky sú limitujúce," vysvetlil Marek.
Na vrcholoch sa vraj zdržia iba minimálny čas. Odfotia sa a idú dole. Skoro na každom z nich je kríž. Podľa nich na fotkách aj rozoznávajú vrcholy. Zostupy sú pre nich najnáročnejšou časťou. Pár rokov lepili na chatách samolepky stropkovského erbu, ako odkazy pre ďalších nasledovníkov.
Soóšovci majú jasný cieľ. "Keď sme sa dotoho pustili, bolo by dobré zdolať všetky štvortisícové vrcholy. Budeme sa snažiť, aby sa nám to podarilo," tvrdili svorne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
