na dĺžku. Tikajúce kráľovstvo patrí rodákovi zo Sabinova Jozefovi Demkovi. Je tiež amatérskym maliarom a známou figúrkou v meste.

"Hodinárstvo ma živí. Vyrábam aj kľúče, zlaté prstene a iné veci, ale maľovanie je zmysel života, už od detstva," tvrdí dnes 57-ročný J. Demko.

Absolvoval ľudovú školu vo výtvarnom odbore. Ďalej toto umenie študovať nešiel. "Nie som typom maliara, že by som tvoril povinne. Ak mám chuť a inšpiráciu, tak maľujem."

Inšpirovať ho dokážu poľné kvety, nočné mesto i "pekný pohľad na ženskú." Maľovať kvety ho napadlo po manželkinej päťdesiatke: "Dostala nádherné kytice. Povedal som si, raz to zvädne. Tak som jej ich postupne namaľoval. Za tri týždne som urobil asi desať kytíc a potom ma to chytilo. Zistil som, že aj keď som chlap, dá sa v tom niečo vidieť."

Keď bol malý, stačilo, ak mu dali do ruky hlinu, plastelínu alebo farbičky, vedel sa zabaviť. Dnes jeho obrazy zdobia mnohé kaviarne a reštaurácie v Sabinove i domácnosti jeho priateľov a známych. Má však zásadu: "Obrazy nedávam tam, kde sa fajčí."

J. Demko nepoužíva štetce, robí všetko špachtľou a nanáša farbu priamo s tuby. Teda použije trojnásobne viac farby, ako so štetcom. "Veľmi veľa peňazí dávam za farby," tvrdí maliar - hodinár.

Otec mu v rannom veku povedal, že bude krajčír, ako on. "Vtedy som sa po prvýkrát vzbúril: Ja krajčírom nebudem! Spýtal sa ma: Čo chceš robiť? Keďže som bol chorý, mal som zápal pohrudnice, do školy ma neodporúčali, tak mi vybrali hodinárstvo, ako telesne postihnutému. Dodnes neviem, prečo som postihnutý," smeje sa J. Demko. "Boli to 60-te roky, nemal som hodinky, ani som nevedel, čo to je. Síce jedny som dostal, na birmovku, ale tie išli do šuflíka. Boli drahé, raz sa natiahli a odložili. Nosil som ich až po vyučení, keď som chodil do Prešova do hodinárstva."

Po vyučení v Zlatých Moravciach jedenásť rokov pracoval v Prešove u hodinára na námestí, pri starej galérii. Oženil sa a presťahoval do rodného Sabinova. Pracoval v štátnom podniku Klenoty a popri tom si pripravoval vlastnú dielňu. Po roku 1990 ju aj oficiálne otvoril, za pomoci kamaráta Štefana Lomparta. Dnes je to jeden z najznámejších a najmenších obchodíkov v centre Sabinova.

J. Demko vraví, že systém hodinárstva spočíva v urobení niečoho z ničoho. Podľa neho je to živý tvor. "Keď som sa učil, k majstrovi nosili nádherné staré hodiny, skvosty, 150 až 300-ročné. Dali ich opravovať aj mne, tak som si pričuchol aj k tej kráse. Aj dnes najradšej opravujem klasické hodinky. Digitálky sú o ničom. Otvorím, vymením baterku a dosť."

Opravu hodín priradzuje k opatere o dieťa. "Spravím hodiny, idú a o týždeň už nie. Viem, že to nie je veľká chyba, ale znova ich musím rozobrať a pozrieť sa, či som urobil chybu ja alebo niečo medzitým vypovedalo. Za štyridsať rokov už niektoré hodiny viem aj poslepiačky opraviť." Rád opravuje dobré hodiny, vtedy si aj privstane, aby sa do nich čím skôr pustil. Sám je zberateľom, hlavne švajčiarskych hodiniek, náramkových i vreckových. Niekedy zberal aj nástenné, dnes ich už nemá kam vešať.

Sabinovský hodinár sa rád baví s ľuďmi, ktorí sú chytrí. "Preto som mal rád Wericha, Filipa o Lasicovi a Satinskom ani nehovorím. Lipol som na nich. Jeden čas som mal rád Horníčka, jeho pohotovosť. Mám veľa priateľov, s ktorými sa len pozrieme na seba a vieme, o čo ide. Smolu majú ostatní pri stole. Keď s priateľom nastolíme tému, len počúvajú."

J. Demko má vzťah aj k hudbe, najmä francúzskym šansónom a piesňam Hany Hegerovej. Pri nich sa mu aj dobre maľuje. "Mám rád piesne, ktoré niečo povedia. Honza Nedvěd ma zaujal tým, že to nie je len škriekanie, ale aj dobrý text, ktorému navyše rozumiem." Nedvědovi daroval aj obraz Sabinova.

Dohodli sa, že mu J. Demko opraví hodinky, keď najbližšie príde koncertovať na východ. Srdcovou záležitosťou hodinára boli Beatles, lebo "boli rebeli a ja som v tom čase bol tiež rebelom." Je ním vraj až doteraz.