okresného mesta. V súčasnosti je snáď známa iba v súvislosti s vodnou nádržou Domaša, ktorá sa nachádza v jej tesnej blízkosti. Napriek tomu sa táto obec môže pochváliť celkom zaujímavou históriou.

Prvá písomná zmienka o Lomnom pochádza už zo 14. storočia. Čo je zaujímavé, je to najstaršia dedina severného Zemplína, ktorá bola založená na základe tzv. nemeckého práva. Toto právo, po dohode so zemepánom, zaručovalo kolonistom, ktorí prišli na dovtedy neosídlené, alebo iba riedko obývané územie viaceré výhody. A tak aj na územie dnešnej dediny priviedol Peter, syn Mikuláša, skupinu nových osadníkov. On za to dostal slobodný kus poľa, od ktorého neplatil poplatky zemepánovi. Okrem toho mal právo postaviť si mlyn a pílu, prípadne mohol súdiť menšie priestupky a spory dedinčanov, za čo dostával časť vybraných pokút. Ostatní osadníci mali tiež určité výhody, z ktorých najcennejšia bola tzv. lehota, teda až dvadsaťročné obdobie, počas ktorého nemuseli platiť dane. Za ten čas si mali postaviť domy, zúrodniť polia a vychovať dobytok.

Šoltýs Peter spísal takúto dohodu v mene svojom i ostatných osadníkov v roku 1347 so šľachticmi z Rozhanoviec, majiteľmi pozemkov na ktorých mala vzniknúť nová osada. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že otázka skutočného vlastníka tohto územia nie je ani zďaleka taká jednoduchá. Nároky na neho si totiž robil aj Lórant, majiteľ susedného, rozsiahleho stročínskeho panstva. Ten, v snahe udržať si nie celkom jednoznačne vytýčený majetok za každú cenu, nechal príšelcov rozohnať a sotva vybudovanú osadu vypálili a zrovnali so zemou.

Okolo celej záležitosti sa rozvinul komplikovaný súdny spor, ktorý sa vliekol desať rokov. Riešili ho postupne stoličné šľachtické súdy, palatín, cirkevní predstavitelia spišskej kapituly, jasovského i leleského koventu a nakoniec aj uhorský panovník. Až na základe rozhodnutia kráľa Ľudovíta I. Veľkého, vytýčili zástupcovia spišskej kapituly v roku 1356 nové hranice majetkov oboch znepriatelených strán. S novými hranicami však Lórant spokojný nebol a už v nasledujúcom roku opäť prepadol Lomné.

Tvrdohlavého šoltýsa Petra, ktorý práve vybudovanú osadu nechcel opustiť ani po desaťročných šarvátkach, nechal v jeho vlastnom dome obesiť. To v tom čase nebolo nič neobvyklé. Prekvapujúca je však krutosť, s akou zlikvidoval zvyšok šoltýsovej rodiny. Napríklad jeho dcéru nechal zaživa upáliť v ich dome aj s otcovou mŕtvolou. Len Petrovej manželke sa napriek ťažkým zraneniam podarilo ujsť. Celá osada znovu ľahla popolom.

Šľachtici z Rozhanoviec sa riadili zásadou oko za oko, zub za zub. Opäť sa rozpútali boje, pri ktorých na oplátku vypálili Lórantovu dedinu Domaša. Nepokoje trvali celý rok. Najviac si pri nich vytrpeli miestni roľníci, ich osud však v tom čase nikoho nezaujímal. Spor oboch rodín sa aspoň nakrátko skončil v roku 1358. Krajinský súd nariadil obom znepriateleným stranám, aby si vzájomne nahradili vzniknuté škody. Lomné sa pri tom už spomína ako majetok pánov z Rozhanoviec.

Spor o toto územie, často spojený s krvavými bojmi, však s väčšími či menšími prestávkami pokračoval ešte viac ako päťdesiat rokov. I keď sa neskôr pomery v tomto kraji aspoň sčasti upokojili, samotná dedina Lomné často menila svojich majiteľov. Iba vďaka obetavosti svojho zakladateľa, šoltýsa Petra, však existuje dodnes.