národa." Vyštudoval slovenský jazyk a filozofiu, pôsobil ako pedagóg. "Cez slovenský jazyk a literatúru sa dá pôsobiť na národné povedomie, na identitu. Veľmi mi to pomohlo, hlavne v čase, keď boli aktuálne súbory a krúžky na školách. Vlastne cez folklórnu činnosť som si vedel študentov získať aj pre vlastný predmet," spomína M. Hudáč.

Pochádza z učiteľskej rodiny. Jeho otec pochádzal zo Spišského Podhradia, mamka z Oravy. Otec tam nastúpil učiť a vtedy sa začal ich pohyb po celom Slovensku. Preložili ich na Liptov, kde sa M. Hudačovi narodili sestry. Potom išli do Novej Ľubovne. Tam sa narodil M. Hudáč. Odcestovali zase do Tŕnia, neďaleko Zvolena, a odtiaľ do Kežmarku, čo bola ich najdlhšia štácia. Zostali tam až do roku 1966, kedy M. Hudáč zobral rodičov do Sabinova. "Mám to šťastie, že poznám zo svojej mladosti východoslovenský a čiastočne stredoslovenský folklór. Boli sme muzikantská rodina, otecko bol kantorom, hral na husle, starý otec hrával na heligónku a dvaja strýkovia sa tiež venovali hudbe. Čosi sa z nich nalepilo aj na mňa."

Popri folklóre sa venoval aj komerčnej tanečnej hudbe, aby si pri štúdiu na vysokej škole privyrobil. "Hrával som v terajšom Čiernom orle v Prešove aj s takými velikánmi, ako boli František Dibarbora, Vlasta Burián či František Krištof Veselý. Ešte na strednej škole, čo rodičia ani učitelia nevedeli, sme s inou kapelou prešli celé Tatry, od Podbanského až po Ždiar. Robili sme zábavné programy pre rekreantov s muzikou pri Tatrane, kde bol neskôr súbor Magura." V Sabinove hrával v kapele, ktorá účinkovala v tančiarni hotela Torysa v jeho slávnych časoch.

Krásne spomienky má na vojenčinu. Narukovali osemnásti z prešovskej fakulty do jedných kasární. V Mikulove na Morave bol útvar, tzv. Bardejovský pluk. "Potrebovali ísť na súťaž armádnej tvorivosti. Založili sme orchester aj estrádnu skupinu. Hrával som na klavír a harmoniku a spolu so mnou účinkoval Oldo Hlaváček. S ďalším kolegom z vojenčiny sa stali estrádnou dvojicou a ich program bol východiskom pre neskoršie vystúpenia Olda Hlaváčka s Ivanom Krajíčkom."

Folklórna dráha M. Hudača začala už na základnej škole v Kežmarku: "Boli veľmi módne mandolínové súbory, s gitarami, mandolínami, kontrabasom, s doprovodom akordeóna. Spievali sa hlavne naše ľudové piesne a moderné boli vtedy krásne ruské melodické piesne. Vtedy sa stalo čosi, čo ovplyvnilo celý môj ďalší život. Mal som zhruba trinásť rokov, keď môj učiteľ hudby Janko Novák vážne ochorel a bolo nutné zadirigovať súbor. Ako trinásťročný som sa prvýkrát ocitol pred súborom na javisku. S roztrasenými rukami som dirigoval asi 5 piesní."

Na gymnáziu jedna profesorka založila folklórny súbor Goral. "V Kežmarku nie sú Gorali. No v povojnových rokoch som mal spolužiakov zo slovenských dedín, ktoré po roku 1945 pripadli Poľsku. Tieto decká boli nešťastné, lebo nemali domov ani tam, ani tu. Rodičia si mohli podať žiadosť a ich deti študovali na Slovensku. A tak som mal spolužiakov, ktorí chudáčikovia len dvakrát do roka mohli ísť domov, na Vianoce a veľké prázdniny. Takže sme ich brali domov k nám. Vtedy vznikla myšlienka založiť folklórny súbor Goral. Veľmi sa nám darilo, dokonca sme sa o dva roky v Strážniciach na celoštátnej súťaži vynikajúco umiestnili. V noci, po tomto vystúpení, som absolvoval prvé rozhlasové nahrávky."

Prišlo vysokoškolské štúdium v Prešove. Vtedy tam existoval folklórny súbor Šariš Dukla, dnešný Šarišan. "Boli tam samé ženy, krásne dievčatá, tak sme so spolužiakmi nastúpili ako muzikanti, speváci a tanečníci. Ja som účinkoval v ľudovej hudbe a spieval. V súbore som sa zoznámil aj s manželkou, ktorá bola tanečnicou. Obaja sme mali veľmi blízko k folklóru. Bolo to dobré, pretože neskôr, keď som prepadol amoku folklóru, mala pochopenie pre zájazdy."

Neskôr pôsobil 7 rokov na Strednej poľnohospodárskej škole v Kežmarku. Tam sa mu podarilo založiť miešaný spevácky zbor a folklórnu skupinu Poľnohospodár. V roku 1966 sa presťahoval s manželkou do Sabinova, kde žije dodnes. Vyše tridsať rokov učil na Strednej poľnohospodárskej škole, odbor ekonomika poľnohospodárstva. Vtedajší riaditeľ folklór podporoval, takže M. Hudáč s kolegyňou na škole založili súbor Ekonóm. Bol to spevácky zbor, tanečná zložka a folklórna skupina. "Mal som možnosť sa podieľať na vývoji speváčky Moniky Kandráčovej. Dostala sa k nám na školu, účinkovala v súbore ako sólistka. Absolvovali sme spolu obrovské množstvo vystúpení. Dostala sa do finále Zlatej kamery a vyhrala celoslovenskú súťaž Melódie priateľstva. Na škole bola šou, údajne prerušili vyučovanie a v telocvični celá škola pozerala finálové vystúpenie. Zvíťazila aj na Makovickej strune. Odvtedy sa datuje začiatok jej kariéry."

Keď eufória súborov na školách skončila a zmenili sa politické a spoločenské pomery na Slovensku, v Sabinove už existoval folklórny súbor Sabinovčan. Nastúpil tam externe ako vedúci speváckej skupiny a korepetítor. Zostal v súbore 15 rokov. Prišli 90. roky a množstvo zahraničných vystúpení. "Medzi najkrajšie zážitky patria vystúpenia v Poľsku. Družba poľského mesta Siedlce a Sabinova vznikla na základe partnerských vzťahov Sabinovčana. Poliaci nám otvorili aj cestu do sveta. Absolvovali sme festivaly v Taliansku a Španielsku. Do Poľska sme chodievali naďalej, každý rok."

V roku 1998 sa stal umeleckým vedúcim súboru Sabinovčan. Oslávili desiate výročie, natočili prvé CD a stali sa populárnymi. Potom prenechal vedenie mladším. Náhradu za folklór našiel v Zbore pre občianske záležitosti v Sabinove, ktorý vraj patrí medzi najlepšie na Slovensku. K 50. výročiu zboru dostal M. Hudáč čestnú medailu.