mestskej časti Bokša. Príroda je mu domovom už od detstva.

"Bačujem pätnásť rokov, ale od mala som na salaši." Čo sa mu na tejto práci páči? "Sám som si položil otázku, prečo to robím. Môj dedo bol pri ovciach do deväťdesiatky, potom otec. Asi je to už v krvi. Skúsil som prestať, no nedalo sa. Po troch mesiacoch som sa vrátil naspäť. Tak to vyzerá, že pri ovciach budem musieť aj umrieť." Za výhody považuje, že človek je stále v prírode, nikto ho neotravuje, nemá problémy, stres, nehučia autá. Na salaši vraj mávajú dosť veľa návštev. "Chodia k nám ľudia z okolia, ale boli aj od Mikuláša a Ružomberka."

Na štyristokusové stádo je päť chlapov. Je to niečo ako rodinný podnik.

"Tu sme celá rodina - ujko, svokor, jeden brat, druhý, manželka. Tá nám varí, upratuje," predstavuje František. "Chlapi poslúchajú," pochválila pani Alžbeta, ktorá si s Františkom vzala aj ovce. "Iná možnosť nebola. Od roku 1986 sme pri nich spolu."

Aký vzťah má František k ovciam ako takým? "Ako ku psovi, koňovi, tak aj k nim. Aj keď sú to veľmi hlúpe zvieratá. Trikrát denne ich treba dojiť a neprídu samé, ale ich treba naháňať." Denne s nimi treba nachodiť až okolo tridsať kilometrov.

Keďže ovce treba trikrát denne dojiť, opýtali sme sa, ako to toľkí stíhajú. "Je to akurátny počet, aby sme vyžili. Štyria chlapi doja, piaty nadháňa. Či je pekné počasie, či nie. Či piatok, či sviatok - ovce treba podojiť stále. Inak nám straty nikto nenahradí."

To všetko si teda vyžaduje dodržiavanie presného režimu dňa. "Ráno vstávam o pol štvrtej, vypijem pol litra žinčice, zafajčím si a o štvrtej už dojíme. Na jedného pripadne sto oviec, za celý deň je to tristo. Stihneme to za jeden a pol až dve hodiny. O štvrť na sedem už idú na pašu, aby sa dopoludnia aspoň päť hodín pásli. O dvanástej znova dojíme, do osemnástej sú ovce na paši a opäť sa to opakuje. Skrátka, voľno máme až v noci o desiatej. Vtedy idú spať aj ovce. Pri stáde spia v kolibke dvaja valasi, aby sa ovciam nič nestalo. Vlkov tu niet, preto ani ovce nespia v košiari, ale voľne na lúke," vysvetlil dennodenný kolobeh bača.

Pri každom dojení dá ovca jeden a pol až dve deci mlieka. To sa preleje cez plienku a smrekovú čečinu, aby malo arómu, do nádob. Do každej nádoby sa pridá po štamperlíku syridla, ktoré spôsobí, že sa mlieko do dvadsiatich minút zrazí. Potom bača a valasi teplotou vlastných rúk ponorených do nádob umožňujú zbíjanie syra do hrudy. Tá sa potom zavesí, aby odtiekla v priebehu 24 hodín. Tekutina, ktorá zostane po syre, sa nazýva srvátka. Jej varením vznikne žinčica. Týždenne vyrobia okolo šesťsto kilogramov syra. Ten od nich každý týždeň vykupuje mliekáreň a vyrába z neho bryndzu.

Sezóna na salaši začína pred Veľkou nocou a dojí sa do Michala v septembri. Potom sa ovce pripúšťajú. Pasú sa až do prvého snehu. Na zimu ich ustajnia. V januári a februári prichádzajú na svet mladé. Odstavujú ich pred Veľkou nocou. Strihanie prebieha dvakrát do roka, v júli a decembri. "Voľno mám akurát v októbri. Vtedy môžem ísť na dovolenku," smeje sa bača.

Čerstvý syr so soľou, ktorý nám ponúkli, chutil výborne. Zaujímal nás salašnícky jedálniček. "Žinčicu pijeme všetci, pretože je zdravá. Je dobrá od smädu, aj od hladu. Prospieva obličkám, cievam aj srdcu. Srvátka, z ktorej sa žinčica robí, má viac bielkovín a tukov ako kravské mlieko. Rovnako syr." Opýtali sme sa, či je pravda, že žinčica zrýchľuje krok. "Ako komu. Záleží od žalúdka. Na jar jeden dva dni, než si organizmus po zime privykne, môžu byť trochu problémy." A čo jahňacina? "Samozrejme, že jeme aj jahňacinu. Kto by pri tom robil a nejedol? Je zdravšia ako bravčovina. Keby sme ju všetci jedli, nebolo by toľko infarktov."

O pokračovanie bačovstva v rodine Lizákovcov má František obavy. "Asi ho nebude mať kto po mne prevziať, lebo mám štyri dcéry."