idealistickou povahou ako umelec nevedel predať. Svoju kariéru architekta so silným vzťahom ku pamiatkam rozvíjal v 80. rokoch v Košiciach v reštaurátorských ateliéroch.

"Mali sme svoj ateliér, viedli sme pekný bohémsky život, aj práce bolo veľa. Keď boli v Stropkove pohnuté revolučné roky, vedel som, že tu treba pomôcť zachrániť, čo sa dá. Keď som chodieval domov k mame, známi na mňa naliehali, aby som sa vrátil. Nevedel som sa rozhodnúť. Jedného dňa prišli pre mňa a naložili ma do auta..." Tak sa vrátil M. Vateha do Stropkova.

"Stal som sa poslancom, potom zástupcom primátora a staral som sa o mesto. Poznal som ho dobre, lebo predtým som pracoval na svidníckom útvare hlavného architekta. Veľmi zle vnímam, že sa tu takmer všetko zbúralo. Mrzí ma, že už som tu pätnásť rokov a ešte pred mojimi očami sa veľa zničilo a ja ako architekt som tomu zo svojej pozície nemohol zabrániť, pretože som na to nemal právomoci. Vypracoval, alebo spolupripravil som všetku existujúcu územno-plánovaciu dokumentáciu a celý rozvojový plán mesta Stropkov, no v súčasnosti ho nikomu netreba. Komisia pre územný rozvoj sa schádza v laickom obsadení. Výstupy z nej sú amatérske. Kultúra práce v oblasti územného rozvoja mesta sa vrátila späť do obdobia konca 70. rokov." V súčasnosti pôsobí na mestskom úrade ako referent pre odpadové hospodárstvo, ochranu pamiatok, podnikanie a podnikateľskú činnosť.

Celoplošné asanácie v Stropkove začali v 60. rokoch. "Pamiatkové jadro nebolo až také silné, ako napríklad v Bardejove. Možno aj preto sa doňho pustili a zdevastovali ho. Ešteže zostal kostol, kaštieľ a kláštor. Za totality bolo mesto ekonomicky slabé, takže výstavby tu bolo menej. Ináč by sa zničilo ešte viac."

M. Vateha je zberateľ umelecko-historických artefaktov, ktoré by sa v budúcnosti mali stať základom múzea v Stropkove. "Keď poznáte dejiny umenia a architektúry, poznáte aj hodnotu vecí. Keď vidíte, ako sa pred očami rozkladajú barokové sochy Jána Nepomuckého, Floriána či renesančný kamenný reliéf vplyvom počasia, bolí to. Zachránil som ich, vyžadovalo si to však veľa času. Sochu Floriána som zadal ako diplomovú prácu na Akadémii výtvarného umenia, odbor reštaurovanie. Zreštaurovali ho vlastne zadarmo. Zároveň sa urobila aj jeho kópia, ktorá je osadená v teréne pred rímskokatolíckym kostolom a originál je odložený do budúceho múzea. Takisto je zreštaurovaný a odložený aj Nepomucký a kamenný reliéf. V exteriéri sú ich kópie."

Tvrdí, že aj z malých úlomkov dokáže datovať sloh, a z množstva starých fotografií určí obdobie na desaťročie presne. Bol iniciátorom vzniku knihy Monografia Stropkova. "Keď som robil študentskú vedeckú odbornú činnosť na tému Stropkov a jeho história, nemal som sa o čo oprieť, lebo neboli žiadne informačné zdroje. Existovala len malá knižôčka, zo začiatku sedemdesiatych rokov, ktorú vydal Ján Beňko narýchlo a na stávku. Navštívil som aj jeho, ale nemal na mňa veľa času. Bol som preto odkázaný na vlastné výskumy z terénu."

Tento deficit poznania o Stropkove predniesol vtedajšiemu primátorovi Michalovi Polákovi, ktorému robil zástupcu. "Mali sme na to volebné obdobie. Na príprave publikácie sa podieľalo osem ľudí. Tri a pol roka sa robili výskumy. Vďaka Beňkovi z pozície pracovníka štátneho archívu sa nám otvárali archívy v Budapešti, Varšave, Sátoraljaújhely, Bratislave a Prešove. Zrejme u mňa videl, že minimálne chcem, keď už neviem, preto sa na to dal nahovoriť."

Najprv robil pri príprave organizačného pracovníka. Nakoniec napísal celú časť knihy Urbanisticko-architektonický vývoj Stropkova a pamiatky.

"Vôbec som so zámerom, že budem aj ja písať, do toho nešiel. Chcel som iba prispieť svojimi poznatkami. Nakoniec J. Beňko vyhodnotil môj príspevok vysoko."

M. Vateha tvrdí, že stále je čo bádať. Svoj bohatý fotografický a dokumentačný materiál spracúva tentokrát do vlastnej knihy. Bude sa volať Stropkov metamorfózy a veci neznáme. Vyjsť by mala koncom tohto leta. "Kým Monografia Stropkova je predovšetkým pre štúdium dejín Stropkova, táto bude predovšetkým vizuálna."

Dotkli sme sa aj umeleckej tvorby M. Vatehu. "Vyrastal som ako samouk. Študoval som z kníh, zúčastňoval som sa na amatérskych súťažiach. Z výtvarných techník a technológií robím všetko, len niečo je dokonalejšie a niečo menej. Najlepšie mi ide práca s drevom a kameňom. Viem zreštaurovať takmer všetko. Robím do kostolov návrhy, aj vlastné realizácie mobiliárov."

Na otázku, či by bol dobrý falšovateľ, odpovedal, že v plastikách áno, menej už v závesnom obraze. "Pri maľbe necítim až taký pocit tvorivej práce a uspokojenia." Robí figurálnu aj užitú tvorbu. "V poslednom období abstrahujem štylizáciu do maxima. Pritom si myslím, že je ešte zrozumiteľná pre stredne vnímavého milovníka umenia."

Aj keď sa považuje za umelca regionálneho významu, hovorí, že dobré umenie prežíva svojho autora. "Tak uvidíme. Precestoval som najväčšie svetové galérie, múzeá a moja tvorba ide v závese s tou svetovou."

Kopírovanie však uňho nepripadá do úvahy. "Keby som sa pri niečom takom pristihol, tak dielo nedokončím. Pre mňa je to neprijateľné a ponižujúce. Aj keď do istej miery nás vždy ovplyvňuje niečo, čo už bolo."