zákona o sociálnej pomoci. Ten zasiahol do ich životov tvrdšie, ako si mnohí z nás, zdravých, dokážu predstaviť.

Pýtali sme sa preto tam, kde ich život poznajú dôverne. V Integračnom centre pre mentálne postihnutých pri Združení na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím vo Svidníku. Ako neštátne zariadenie sa starajú o 20 detí od 3 do 25 rokov, z ktorých takmer všetky majú aj zdravotné postihnutie. Žijú v rovnocennom kolektíve, učia sa pod dohľadom špeciálnych pedagógov, tvoria v rámci svojich možností a zručností, cvičia, rozvíjajú sa.

"V našom zariadení je denná forma starostlivosti. Väčšina rodičov pracuje a popoludní si berú deti domov. Mohli by sme tu umiestniť aj viac detí, prípadne k nám môžu chodiť na rôzne pracovné činnosti, alebo cvičenia, ale dnes je taký trend, že rodiny si nechávajú postihnuté deti radšej doma. Ani si neuvedomujú, ako ich tým ochudobňujú. Dôvody sú najmä sociálne. Vysoká nezamestnanosť, obmedzenie spojov a v neposlednom rade je to aj o oklieštení príspevkov za opatrovanie. Mrzí ma to," povedal nám riaditeľ centra, ktoré zastrešuje spomínaná nezisková organizácia, Peter Hakun.

Ak je totiž dieťa v zariadení, dávka za opatrovanie sa rodine kráti o tretinu, no deti odrezané od rovesníkov a bez možnosti vyvíjať sa, psychicky trpia. Nezazlieva to však rodičom, lebo sám vie, ako a koľko problémov ich tlačí. Zastáva názor, že štát by mal trvať na tom, aby sa takto postihnuté deti zaradili do kolektívov. U nás to totiž nie je povinné. V Poľskej republike áno. Možno preto majú oveľa lepšie prepracovaný systém opatery a výchovy. Aj výsledky. Napokon, ako nám Hakun povedal, myšlienkou zriadiť neštátne integračné centrum sa inšpirovali práve v Poľsku, presnejšie v Krosne. "Pravdu povediac viac-menej sme systém odkukali od nich a prispôsobili našim podmienkam. V Poľsku je to o inom, majú prepracovaný systém budovaný na skúsenostiach, ale aj garantovaný štátom v plnej miere. My patríme pod Prešovský samosprávny kraj, ten nám refunduje náklady za 15,5 detí, ale podstata je v tom, že podľa zákona môžu, no nemusia prispievať na naše služby. Myslím si, že je to chyba."

V centre sme videli deti s rôznym stupňom postihnutia a museli sme obdivovať trpezlivú prácu malého kolektívu zamestnancov. Vyrušili sme ich v činnosti. Niektoré si nás zvedavo obzerali, niektoré si nás nevšímali a jedného chlapca sa nám podarilo nechtiac vystrašiť. Všimli sme si, že trieda je nielen pekne vyzdobená kresbami, ale aj netradične zariadená. Žiaci so špeciálnymi pedagógmi sa naučia to, čo pri miere postihnutia dokážu, ale aj samoobslužné činnosti, či trénovanie jemnej motoriky pri výtvarných, remeselných výrobkoch, alebo krosienkach. Ich výtvory mali svoju osobitosť a fantáziu. Tu im tak trochu pomáhajú dobrovoľníci, študenti aj kultúrne inštitúcie. Kontaktujú sa však aj s inými zariadeniami v okolí, aby deti získali čo najväčší rozhľad.

Prekvapilo nás, že v centre boli zariadené rehabilitačné miestnosti a riaditeľa sme obdivovali, že dokázal zabezpečiť aj takéto služby. Rýchlo nás však vyviedol z omylu. "Je to sen, ktorý sa nám zatiaľ nepodarilo naplniť. Ako vidíte, základné vybavenie máme, mali sme aj prísľub lekára a rehabilitačnej sestry, ktorí boli ochotní vykonávať špeciálne služby, ale našu žiadosť o financovanie prostredníctvom poisťovní ministerstvo zdravotníctva zamietlo s tým, že jedno také zariadenie vo Svidníku už funguje. To je však vo Sviku a tieto deti ho nemôžu využívať. Máme však aj veľa iných problémov s priestormi. Pracujeme na projektoch ďalšieho rozvoja, chceli by sme na poschodí urobiť ešte priestory pre mladých ľudí nad 25 rokov, ale nedarí sa nám vyriešiť základné veci," odhalil nám realitu riaditeľ.

Práci v centre sa s manželkou Galinou venujú už od roku 1995, ale aktivity v združení začali oveľa skôr. Podobne, ako iných rodičov, aj ich zaskočil problém nepripravených. Sami majú totiž postihnutú dcérku. Dnes má Lenka 18 a pol roka. Nikto z lekárov ich však krátko po narodení neupozornil, čo ich čaká, aj keď sa Lenka narodila maličká a nevedela si udržať telesnú teplotu. Následne dostala žltačku a závažnejšie zdravotné problémy nenechali na seba dlho čakať. "Myslím si, že tento problém sa ani dnes nestratil. Chýba tu včasná diagnostika. Nikto na úradoch rodičom neposkytne poradenstvo. My sme napríklad až po desiatich rokoch prišli na to, že sme v rámci kompenzácií mali nárok na plienky. Rodiny sú niekedy bezradné. Svojho času sme v rámci jedného projektu chodili na výjazdy s lekárkou. Boli to akési terénne služby v snahe poradiť rodičom. Verte, alebo nie, ale niekedy ani starosta, ani najbližší susedia nevedeli, že v dedine žije postihnuté dieťa."

Problémov je ešte oveľa viac. Ostáva len veriť v trpezlivosť a odhodlanie aktivistov, ktorí zakladajú a rozširujú podobné centrá, aby pomohli deťom rozvíjať sa a v rodičoch upevnili vieru, že žiadna obeť nie je zbytočná.