pracoval 30 rokov v Krajskom ústave štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, neskôr po odčlenení pamiatkárov v Krajskom ústave štátnej ochrany prírody. Tajne popri tom vyštudoval teológiu a bol vysvätený. Dnes svoje prírodovedné skúsenosti využíva v pedagogickej praxi. Je odborným asistentom na Gréckokatolíckej fakulte PU, na Katedre kresťanskej filozofie a etiky. Bol poslancom prvého Mestského zastupiteľstva v Sabinove po roku 1990.

Má aj pastoračné povinnosti, pretože je samostatný duchovný správca gréckokatolíckej diecéznej charity v Prešove. "Bezdomovci, závislí na alkohole, drogách, prípadne bývalí väzni, teda všetci, čo sa dostávajú na okraj spoločnosti a nemajú sociálnu istotu vo svojom pôvodnom prostredí, sú pod strechou charity, v rôznych stupňoch starostlivosti, aby sa znova mohli dostať k zodpovednosti za svoj život," vraví J. Voskár. Na to, ako s nimi komunikovať a pomôcť týmto ľuďom má správca svoj návod: "Musí sa zachraňovať celý človek. Môže mať osobný problém, že vypadol z rodiny. Niekedy môže mať problém dlhej závislosti na nejakej droge, alkohole, či hracích automatoch. Závislosť môže byť na rôznych veciach a ten človek sa potrebuje liečiť. Potrebuje priznať, že je závislý. Skôr sa to v ňom nepohne, nezmení, kým nepovie: Áno, som alkoholik a chcem abstinovať. A k tomu mu musí niekto pomôcť. Zväčša absolvuje riadnu terapiu na Prednej hore, ale aj v duchovnej sfére sa potrebuje stabilizovať. Lebo najprv človek zlyhá vo svojom duchovnom živote, potom v psychickej a nakoniec v somatickej sfére. Čiže celý človek je zasiahnutý nejakou anomáliou, ktorá vstúpila do jeho života. Niekedy je to vlastné zlyhanie, inokedy k tomu prispeje aj spoločnosť. Snažíme sa týmto ľuďom pomôcť duchovne, v spolupráci so sociálnymi odbormi štátnej správy i samosprávy, s psychológmi, psychiatrami a inými lekármi."

Pred niekoľkými rokmi začali na gréckokatolíckej fakulte vyučovať environmentátnu výchovu. Samozrejme J. Voskár má k tomu veľmi blízko. Ako sám vraví, "nikdy som neprestal byť biológom, zoológom a ekológom, aj keď teraz pracujem v duchovnej oblasti." Preto aj v prostredí jeho bydliska nie je neobvyklé, ak ho susedia zazrú zbierať zo zeme odpadky, ktoré napichuje na paličku alebo v montérkach upravuje trávnik: "Jedno staré príslovie hovorí: Slová pohýňajú, príklady tiahnu. To, čo ja robím súkromne, je môj životný štýl. Možno niekoho nainšpirujem, keď pred blokom kosím trávnik..." Používa aj jedno tvrdšie vysvetlenie, prečo tak koná: "Ak nebudú ľudia rešpektovať zákony ekológie, stane sa raz z našej planéty veľké smetisko, na ktorom sa budú cítiť dobre iba potkany." To vraj zaberie na každého.

Na gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte je náuka o ekológii samostatným predmetom. Bola to aj požiadavka subkomisie pri biskupskej konferencii na Slovensku, aby na teologických fakultách bola environmenálna výchova súčasťou výuky, buď v rámci filozofie alebo etiky. "Otázka vzťahu k prírode je aj morálny problém," hovorí J. Voskár. Je aj spolutvorcom študijných učebných textov o o výchove k ochrane životného prostredia, ktorých iniciátorom bol jeho osobný priateľ, profesor Jozef Terek z Fakulty humanitných a prírodných vied PU. Publikácia sa volá Environmentalistika pre teológov. Tím autorov dopĺňali aj zástupcovia Pravoslávnej bohosloveckej fakulty PU v Prešove. V súčasnosti sa dostáva do základných a stredných škôl aj ich ďalšia publikácia z environmentálnej výchovy, pod názvom Eko oko.

Stále verí, že ľudia nielen na Slovensku pochopia nutnosť ochrany životného prostredia , aj keď to vníma ako dlhodobý proces: "Všetko to ide z rodiny. Dieťa do troch rokov musí dostať základné informácie aj v environmentálnej oblasti. Nemá odhadzovať papiere, niečo ničiť, ale musí mu to povedať matka a otec. Toto nesmieš, toto môžeš. Pozri sa na toho krásneho motýlika, na mravčeka, aké veľké brvno nesie, že to dokáže! To je tvoj kamarát..."

Ako sa pozerá na súvislosti medzi prírodnými vedami a teológiou? Podľa neho sú úžasné. "Na príkladoch z prírody to študenti skôr príjmu. Takto im môžem vysvetliť, kto je prvou príčinou toho, že napríklad včela je tak dokonale vybavená preto, aby sme si my mohli zajesť med. Ona nemá rozum, slobodnú vôľu, len inštinkty. Odkiaľ ich má?," naznačuje východiská svojej viery a spätosť oboch povolaní J. Voskár, "Na druhej strane človek má inštinkty alebo pudy sebazáchovy, potreby nasýtenia a uhasenia smädu, pohlavný pud a iné. Tie sú a majú byť, ale len u človeka sú ovládateľné."

A čo vraví na tabuizované témy intímneho života človeka? Jednoznačne tvrdí, že aj rozmnožovanie a sexualita by nemali byť tabu a je potrebné, aby boli v učebných osnovách. "Je to normálna vec. Musí sa všetko povedať, tak ako v biológii alebo antropológii sa hovorí o pohlavných orgánoch a hormonálnej činnosti, ktorá to ovplyvňuje a riadi. Ja ako teológ ešte poviem: Aj sexualitu dal človeku Boh. Ako ju využívať, je určené božou morálkou. Nie je to na zneužívanie, ale na darovanie jeden pre druhého. Mužská sexualita je darom pre ženu a ženská zase pre muža. Opustia svojich rodičov a stávajú sa jedným telom, aby mohli odovzdať život novým ľuďom." Pripustil, že každý môže v živote šliapnuť vedľa, ale mal by sa z toho vedieť poučiť a niesť zodpovednosť. Takisto by sa mal naučiť prijímať "facky od života" a nepýtať sa prečo?, "lebo to človeka zoceľuje, stáva sa silnejším." J. Voskár vie, o čom hovorí. Šesťnásobný otec si prežil najväčšie osobné nešťastie tragickými úmrtiami svojich dvoch detí. Dnes má trinásť vnúčat a je šťastný. S tým súvisí aj láska, ktorú definuje ako "každé dobro, ktoré ja urobím pre druhého. Dobro nemôže byť chápané len obmedzene, pre túto chvíľu, ale vždy s pohľadom na konečné dobro, na náš definitívny záver," dodáva.