niekedy nás ovládne pocit bezmocnosti. Cítite to tak aj vy? Ja áno. Ale až po rozhovore s jedným oteckom som si uvedomila plný význam slova bezmocnosť.

Porozprával mi príbeh, ktorý ma nielen zaskočil, ale musím sa priznať, že aj poriadne nahneval. Hneď potom však hnev vystriedal onen známy pocit bezradnosti. Riešenie síce existuje, ale kompetentní by museli prejaviť vôľu pomôcť.

Všetko sa začalo, keď sa mladej rodine narodilo dieťa. Slabé, ale dúfali, že zdravé. No postupne zistili, že nie je v poriadku, hoci lekári ich nevarovali. Malá Lenka sa však nevyvíjala a ďalšie zdravotné problémy prichádzali jeden za druhým. Prvý problém prišiel, keď ju chceli umiestniť do materskej školy. Nedalo sa. Zdravotných ťažkostí pribúdalo a ani do školy ju neprijali. Tu otec Peter prvýkrát začal chápať, že musí začať bojovať sám. Nikto im neporadil ako na to, nuž sa začali s manželkou pýtať. Lekárov na prognózy. Úradníkov na možnú pomoc. Dobrovoľníkov v sociálnej oblasti a špeciálnych pedagógov na šance. Jedni aj druhí však urobili len toľko, koľko im ukladajú bežné povinnosti. Len a len na rodičoch teda ostala ťarcha rozhodovania o tom, ako majú Lenke pomôcť naučiť sa aspoň základné samoobslužné činnosti, ako sa môže rozvíjať.

Pýtate sa, no a čo? Takých ľudí je veľa? Naozaj je! Práve o tom to je. No kto z nás vie, čo títo rodičia museli prežiť, ako veľmi psychicky trpeli a s čím všetkým musia zápasiť? Sú v pohotovosti 24 hodín denne a občas, keď sa im už zdá, že sa veci vyjasňujú, príde ďalší úder.

Ten prichádza aj v podobe noviel sociálnych zákonov. Oklieštením kompenzácií aj opatrovateľských príspevkov sa opäť dotkol tých najbezmocnejších. Lenka je už vekom dospelá. Dostáva poštu, ale nevie ju preberať, nevie písať a teda ani reagovať. Berie to tak, že jej niekto vložil do rúk papier. Úradníci na sociálnom odbore to síce vedia, veď majú jej spis a lekárske posudky, ale keďže nie je zbavená svojprávnosti, poštu jej adresujú a k dokumentom dokonca požadujú stanovisko, podpis a všeličo iné. Čudujete sa? Aj ja som bola prekvapená. Otec sa teda rozhodol informovať, ako to riešiť. Na sociálnom odbore, ba aj v pobočke Sociálnej poisťovne mu poradili, aby oslovil advokátsku kanceláriu, aby mu napísala návrh na zbavenie svojprávnosti. Potom môže pre dcéru žiadať o invalidný dôchodok.

A kolotoč sa začal. Advokát chcel za službu poplatok. Nasledoval súd, ktorý vyžadoval odborné posudky lekárov špecialistov. To znamená ďalší kolotoč a peniaze. Ďalšie za súdne trovy. Po mesiacoch, keď mali v rukách rozhodnutie o zbavení svojprávnosti, nasledoval proces žiadania o určenie opatrovníka, alebo zákonného zástupcu. Až potom prichádza na rad žiadosť o invalidný dôchodok a ďalšie čakanie. Mesiace plynú. Je máj a Lenka už od októbra 2003 nemá nárok na žiadnu finančnú pomoc, ani kompenzácie. Pýtam sa prečo vlastne? Kde sa stala chyba, že zákonodárci vymysleli procesnú mašinériu, ale nie ochranu rodiny v tom čase? Lenkin otec pracuje, ale je mnoho takých, ktorí to šťastie nemajú. Ako a z čoho má taká rodina žiť, zabezpečovať opateru a financovať všetky tie poplatky?

Vtedy Petrovu rodinu a stovky ďalších prepadáva onen pocit bezmocnosti, až diskriminácie. Spolu so mnou sa pýtajú, či a kedy sa tým začnú kompetentní zaoberať. Lebo aj oni sú voliči a ich handicapované deti sú občanmi tohto štátu.