zahraničných vecí dostali pred dvomi týždňami. Olympijské ulice v Aténach poznačia svojim divadlom v čase od 27. do 29. augusta. Na slovenské pomery jedinečný divadelný súbor nevycestuje do zahraničia so svojimi nadrozmernými maskami a choduľami po prvýkrát. V desaťročnej histórii majú za sebou stovky bláznivých vystúpení na uliciach mnohých európskych miest. Vranovské choduľové divadlo je originálne kombináciou chodúľ, ktoré odkukali od slovanských pastierov oviec a veľkorozmerných pestrých masiek s pôvodom na ďalekom východe. Na diváka pôsobia bez toho, aby museli niečo hrať. Stačí, že sa štvormetroví herci s obrovskými hlavami z rozprávky zjavia na ulici a divadlo je na svete.
"V minulosti sme začínali predstaveniami čisto do zahraničia. Robili sme pohybové, pocitové divadlo na vývoz. Až od roku 1995 sme sa snažili preorientovať na československý trh. Preorientovali sme sa aj na hranie pre deti," spomenul si na začiatky režisér, dramaturg, scenárista, herec a manažér divadla Miro Mihaľ. Divadlo má od roku 1993 vo svojom repertoári sedem predstavení. Začali divadelným tvarom Cupky Lupky, ktorý mal aj bez chodúľ navodiť atmosféru absolútnej duševnej pohody v kontraste so všednosťou a starosťou ulice a bežného života. V roku 1995 sa na chodúle postavili s happeningom Šťastný deň. Hru o bití ale i o ohrození človeka v jeho existencionálnych rozmeroch podfarbili hudobnými motívmi skupiny Pink Floyd. Okrem Slovenska ju hrali v Taliansku, Rakúsku a Holandsku. Prvá hra určená predovšetkým deťom, Príšery a bláznivá princezná, vyšla na choduliach z Vranova do sveta v roku 1996. O rok neskôr do repertoáru pribudli predstavenia Aj bosorky sa chcú vydávať, a Duch Bolebruch. Strašidlá Jašidlá priniesli na pouličné scény Európy z Vranova v roku 1998. Najúspešnejšie predstavenie Jánošík a 2000 zbojníkov hrajú od roku 2000. Veľkorozmerné masky v ňom po prvýkrát doplnili aj veľkými bábkami. Divadlo malo od prelomu tisícročí tvorivú pauzu. S novou premiérou prídu do ulíc až počas tejto sezóny. Najnovšia hra nesie názov O dlhom, širokom a bystrozrakom kráľovstve. Divadlo stále ponúka aj ostatné predstavenia zo svojho repertoáru. Čo budú hrať, závisí od vôle a predstáv klientov.
"Všetky bláznivé rozprávkové hry sú z našej produkcie. Sme autorské divadlo, kde texty a scenár robíme sami. Z domácej dielne sú aj kostýmy a masky," tvrdí Miro Mihaľ, starý komediant, bývalý učiteľ a odchovanec Akademických Prešovov nabitých divadelnou alternatívou. "Musíme byť konkurencie schopní. Diváka dnes musíte príjemne šokovať, potom vás bude sledovať a vnímať. Na ulici sa totiž môže kedykoľvek obrátiť a ísť. O to lepšie musí naše predstavenie byť a o to lepší výkon musia podať herci, aby ho na mieste udržali." Svoje predstavenia robí Vranovské divadlo na choduliach otvoreným spôsobom. Vychádza zo známych rozprávok, ktoré dotvára svojským spôsobom. "Typické pre nás je, že texty máme otvorené a častokrát ich s deťmi dotvárame priamo na ulici. Častokrát scenár dopadne aj inak. Neide nám o to, aby sme vyrozprávali nejaký príbeh, ale o to, aby sme sa s deťmi vybláznili." Majú za sebou aj skúsenosť s ohňom, ktorý sa počas predstavenia zaťal do jednej z masiek. Keďže horel čert, diváci to vnímali ako adrenalínový bod scenára.
Čisto pouličné divadlo na choduliach nemá s interiérom nič spoločné. Začiatok sezóny majú väčšinou v polovici apríla. Ťahajú ju aj do decembra. "Máme špeciálne upravené chodúle, takže vieme urobiť projekty aj na snehu." Patent, ktorým odbúrali kĺzavosť na ľade radšej Miro Mihaľ neprezradil. "Máme samozrejme chodúle vylepšené. Ľudia, ktorí na nich chodia musia prejsť akrobatickým výcvikom. Chodúle majú pevne pripevnené na nohy, nedá sa z nich vyskočiť. Oproti tým, ktoré si vyrábajú deti, nemajú oporu v rukách. Herec musí zvládnuť rovnováhu aj s maskou na hlave. Tá nie je až taká ľahká. Nemáme nejaké špeciálne materiály z vývojového strediska v Amerike. Pohybujú sa od štyroch kíl do piatich kilogramov." Návrhy, aj realizáciu masiek a chodúľ má vo vranovskom divadelnom projekte na starosti Jozef Mihaľ, otec režiséra a dramaturga Mira. "Je to taký technický a výtvarný guru nášho divadla. Má patent chodúľ a masky dotvára výtvarne sám." Kostýmy pre divadlo šije šéfova manželka Mirka. Choduľový súbor hercov má štyroch až piatich členov. Dnes do neho patria aj Mirovi synovia Matej s Mirkom, a Jožko Jenčko. "Vieme sa natlačiť do jedného auta a jedného vozíka. Presunieme sa v pohode z večera na ráno. Vieme urobiť aj dve tri predstavenia za deň a presunúť sa ďalej. My ideme za divákom, nemáme problém prísť večer do Bratislavy, počas nasledujúceho dňa odohrať predstavenie aj na Morave a večer sa vrátiť domov."
Vranovčania na choduliach živia svoje divadlo sami. Profesionáli nie sú odkázaní na žiadnu dotáciu. Nezvyknú hrávať ani do klobúka. "To radšej zahráme nejaké predstavenie zadarmo." Kalendár podujatí sa im odvíja od objednávok, ktoré robia mestá, alebo spoločenské organizácie, pripravujúce akciu na ulici. Nepustili sa ani smerom k dotáciám z Európy. Vytvorili si vlastný manažment, ktorým si vybudovali prirodzený záujem o svoje predstavenia. Divadlo si na seba dokáže zarobiť. Miro Mihaľ odišiel zo školstva v roku 1995. Ďalších päť rokov sa živil iba divadlom. "Pochodili sme kus sveta a keď som príjmy porovnal so školstvom, myslím si, že som slušne zarábal." Dnes okrem divadla podniká s propán butánom, robí prestavby motorov na plynový pohon, má aj čerpacie stanice. "Divadlo je momentálne koníčkom." Polovicu predstavení odohrajú v uliciach Bratislavy. Tam sú akcie, priestor a peniaze. Je tam aj tvrdá konkurencia, ktorú však Vranovčania svojou originalitou nepociťujú. "Bratislava nás tvrdo kupuje. Keď na východnom Slovensku zazvoníme s dvadsaťtisícovou faktúrou, väčšinou nemáme šancu." Napriek tomu by sa mali počas sezóny ukázať v Košiciach a Poprade. V Prešove boli viditeľní počas posledného oživovania Rádia Flash.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
