V roku 1996 ponúkol Úrad práce v Stropkove Anne Šafrankovej rekvalifikačný kurz paličkovanej čipky.
"Prihlásila som sa aj keď som nevedela o čo ide, lebo pred tým som nikdy nevidela, ako sa to robí. Už štyri roky som bola nezamestnaná," tvrdí A. Šafranková.
Bol to jej druhý rekvalifikačný kurz. Účtovnícky jej vraj nepomohol nájsť si zamestnanie.
"Na paličkovanú čipku som išla iba pod tou podmienkou, že nebudú odo mňa žiadať, aby som sa tým živila. Vedela som, že ručnou prácou to nepôjde."
Kurz trval šesť týždňov. Hoci sa tam naučila iba základy paličkovania, od začiatku ju to bavilo a čipke sa venuje doteraz.
"V tom období som videla vo Svidníku výstavu Barbory Šimkovej s paličkovanými obrazmi. Vtedy som si povedala, že toto chcem robiť."
Hneď po kurze začala s najjednoduchšími obrazmi, pretože paličkovať prestierania ju nelákalo.
"V Stropkove som sa nemala koho opýtať, aby mi pomohol, tak som sa musela všetko učiť sama."
Dozvedeli sme sa, že z jedenástich žien, ktoré s ňou absolvovali kurz, paličkovaniu sa venuje iba ona. Prezradila nám, že už má nasledovníčky, pretože ona sama viedla niekoľko kurzov. Pri paličkovaní je vraj najdôležitejšia trpezlivosť.
"Ja by som pri paličkovaní vydržala od rána do večera, ale oči a chrbtica sú veľmi namáhané. Po dvoch až troch hodinách si musím urobiť prestávku a venovať sa inej činnosti."
Keď začínala, inšpiráciu a námety čerpala z časopisov.
"Námety sa však rýchlo vyčerpali, lebo v našich časopisoch je paličkovaná čipka zriedkavá. Bola som nútená začať si robiť aj návrhy."
Vo svojich prácach zobrazuje spomienky z detstva.
"Život na dedine, prácu na poli, tak ako sa mi vynárajú v pamäti. Ďalej to sú náboženské motívy a sakrálne stavby, ale aj kvety a motýle."
Jedným z nazložitejších bol podľa nej Gréckokatolícky chrám v Stropkove, na ktorom pracovala tri mesiace. Mnohé z obrazov robí dva aj viackrát.
"Keď nejaký darujem alebo predám, chcem vyplniť medzeru. Potom to už ide rýchlejšie. Ťažšie sa mi navrhuje, ako paličkuje."
Najprv si musí motív nakresliť, prekopírovať na priesvitný papier, ktorým obalí valec, na ktorom paličkuje.
"Nemám možnosť vidieť inde paličkovanie, a porovnať, či to robím dobre alebo nie. Som taký samorast. Neviem sa sama ohodnotiť. Keď som na jarmokoch, reakcie ľudí sú priaznivé, páči sa im to. Ale keď sa opýtajú na cenu, sú prekvapení. Každá ručná práca je drahá, pretože stojí istú námahu a je to umenie. Preto sa tým v našich podmienkach nedá živiť. Keby som mala predať obraz pod cenu, radšej ho darujem. Predávam však iba vtedy, keď ma niekto vyhľadá s tým, že potrebuje darček. Väčšinou do zahraničia."
Hovorí, že čipku nedaruje každému.
"Iba tomu, o kom viem, že sa mu páči a vie ju oceniť. Raz som jednu venovala do tomboly na plese. Keď som ju videla pohodenú na stole, bolo mi to veľmi ľúto."
Aj keď je tradičná čipka biela, používa aj farebné nite rôznych hrúbok. Čipku využíva aj ako súčasť textílií, ozdoby na vianočný stromček, či na veľkonočné vajíčka. Vytvorila už viac ako sto obrazov. Z každého má iba po jednom kuse. Pri paličkovaní nevníma čas, necíti hlad.
"Až keď sa mi začne zahmlievať pred očami, vtedy musím skončiť."
Jej obrazy dostali ako darček aj dvaja poslanci národnej rady. Svoje umenie už prezentovala okrem nášho regiónu aj v Poľsku a Čechách.
"Čo sa týka výstav a súťaží, veľké ciela nemám. Pre mňa je to koníček. Ak ma pozvú, tak idem." Pri práci jej asistuje andulka Piťko, ktorú naučila rozprávať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
