palcom absolvent Strednej priemyselnej školy drevárskej vo Vranove a externý študent Technickej univerzity vo Zvolene Samuel Migaľ. Napriek tomu, že svoje vzdelanie nasmeroval k technike, od mala zabiehal aj k moderovaniu kultúrnych a športových podujatí. Pred vstupom do televízie pracoval vo vranovskej drevárskej firme, pôsobil aj ako športový inštruktor na strednej škole, ktorú sám absolvoval. Na konkurz za redaktora prišiel v pozícii nezamestnaného. "Vybrali si ma," tvrdí.

Práca spravodajcu vo všeobecnosti časom ohraničená nie je. Rovnako je na tom aj Samuel Migaľ. "Môžem povedať, že som v práci asi dvadsaťštyri hodín denne. Nonstop som na telefóne, stále čakám, či sa niečo nestane. Ľudí väčšinou zaujímajú tragédie a nešťastia. Keď sa niečo stane, musím ísť. Mám veľmi málo času, ktorý by som mohol venovať sebe a svojim blízkym. Zatiaľ ma táto práca baví, takže mi neprekáža, že je to tak."

Dvadsaťštyri hodín pohotovosti reportéra nie je nonstop naplnených aktívnou prácou. Voľné chvíle Samuel venuje svojej priateľke Diane Baschierovej, v poslednom čase našiel záľubu aj v koňoch. "Ako sa hovorí - pohľad na svet zo sedla koňa je najkrajší. Aj u mňa to platí. Tí, ktorí to neskúsili, mali by. Takáto záľuba by sa im určite páčila," radí bývalý aktívny folklorista. Ľudovému tancu sa už dnes nevenuje. "S folklórom som rástol desať rokov. Tancoval som v Strážčane, vo Vranovčane aj vo zvolenskej Poľane. Na to mi už teraz nevychádza čas."

Čas na koňa si človek dokáže urobiť bez toho, aby musel niekoho obmedzovať. Horšie je to vo vzťahoch k iným ľuďom. Časovo neohraničenú prácu reportéra znáša aj Samova priateľka. Nevadí jej, keď do práce odbieha zo spoločnej prechádzky, večere... "Študuje masmediálnu komunikáciu, takže verím, že ma vie pochopiť. Myslím, že zatiaľ jej to nevadí. Uvidíme, čo bude ďalej." Momentálne mladému páru vychádza čas na spoločné chvíle takmer každý deň.

Práca Samuela Migaľa nie je viditeľná len na vlnách B52-ky. Jeho spravodajstvo sa objavuje aj v televízii Joj. Za svoj najväčší spravodajský kúsok považuje reportáž o smrti, hlade a potkanoch v rómskej osade obce Poša (okres Vranov nad Topľou). "Potkany tam obhrýzli mŕtve rómske dieťa. To bola asi najväčšia tragédia, a pre mňa zatiaľ najväčšia téma, na ktorej som mohol pracovať. Najviac si na nej cením to, že sme ju s našou regionálnou televíziou našli ako prví a potom po nej išli všetky celoslovenské médiá."

S chuťou sa pustil aj do rómskych rabovačiek, ktoré koncom zimy prebehli v jeho rajóne. Tragédie ho pracovne bavia, je na ne zvyknutý. Dokumentácia nešťastia ako hlavná pracovná činnosť je pre Samuela Migaľa samozrejmosťou. Na základe skúseností sa cíti zocelený. V minulosti pri pohľade na tragickú haváriu dlho uvažoval o jej príčinách a dôsledkoch. Dnes pri reportáži na zbytočné myšlienky nemá čas. "Zamyslím sa nad tým až neskôr." Pred smrťou má rešpekt. "Uvedomujem si, že len jedna sekunda môže zmeniť celý život človeka. Jednoducho tu sme a o chvíľu už môže byť všetko ináč." Televízny spravodajca musí byť pri každej reportáži schopný okamžite spracovať stand up. Zhodnotenie situácie pred kamerou na mieste činu Samovi vo väčšine prípadov nerobí problém. "Stane sa mi však, že nemám svoj deň, absolútne sa mi nedarí a stand up doslova trénujem, vyjde na dvadsiaty, tridsiaty pokus."

Práca v B52-ke mladého Vranovčana napĺňa na sto percent. Spokojný je aj s kolektívom, v ktorom pracuje. Reálne úvahy o odchode do iného média zatiaľ nemá. "Chcem ostať vo Vranove," tvrdí.