Hodinárom, jediným v okrese, je už celých 28 rokov. V súčasnosti je síce majiteľom miestneho hodinárstva a zlatníctva, ale napriek tomu sa ani trochu nevyhýba práci. Naopak, mnohí Svidníčania, ale aj ľudia z okolia ho neraz vidia zhrbeného nad hodinkami. Tie sú preňho nekonečnou výzvou.

Ako vraví, vyžaduje si to síce sústredenosť, trpezlivosť a zmysel pre detail, ale človek sa zakaždým naučí niečo nové. Práca je preňho zároveň koníčkom. "Obohacuje ma, a aj keď si myslím, že som mal v rukách každý typ hodín, vždy sa naučím niečo nové. Teraz majú niektoré hodinky zložitý mechanizmus na princípe malého počítača," povedal nám o sebe. Všetko sa začalo ešte v detstve. Ako nám prezradil, otca vedel často nahnevať. Budíky a ich mechanizmus ho totiž lákali natoľko, že ich rozoberal. No už nikdy nefungovali. Niekedy bol otec taký nešťastný, že hovorieval: "Synu, pôjdeš za hodinára, aby si tie hodiny opravil. Raz ma v Košiciach vzal do takej opravovne, aby som videl, aká je to robota. Možno aj to rozhodlo."

"Vo Svidníku nie je železnica. Keď som išiel do školy, do Nového Města nad Metují, prvý raz som cestoval sám na vlaku 750 kilometrov. Bola tam dobrá škola, hoci vyučiť som sa mohol aj v Bratislave, alebo v Žiline. V Čechách bola najlepšia škola a vyrábali sa tam aj hodinky, preto ma to lákalo," zaspomínal si. Rovnako rád spomína aj na časy, keď v Bardejove praxoval u majstra Pavla Mlynára.

Keď sme už boli pri tom zlatom dne pre remeselníkov, pochválil sa nám, že ako hodinár si aj za socializmu v komunále vedel zarobiť takých 4,5-tisíc korún a to bol naozaj slušný príjem. Až po revolúcii, v roku 1991 sa rozhodol podnikať a otvoril si vlastnú prevádzku spojenú so zlatníctvom.

Napriek tomu, že má rád piplavú prácu a človek by očakával "jemné ručičky", pochválil sa nám, že pri stavbe svojho domu sa naučil robiť aj s drevom, murárčiť a sám sa považuje za celkom zdatného údržbára. Dokonca, na rodinnom gazdovstve, najradšej relaxuje na traktore.

Zaujímali sme sa aj o koníčky. Neprekvapilo nás, že po niekoľkých zlomeninách teraz už športuje menej, ale občas si zahrá futbal. Nadovšetko miluje prírodu. Je totiž aj poľovníkom a z jeho rozprávania o zážitkoch z poľovačiek nám bolo jasné, že vášnivým. "Je to drahý koníček, ale baví ma to," povedal Tyč skromne a dodal: "Mám niekoľko jeleních trofejí, ale na čo som najviac hrdý je, že som pred ôsmimi rokmi na Čiernej hore v okolí Rovného, zastrelil dvoch rysov jednou ranou. O tomto mnohí poľovníci len snívajú. Niektorým sa nepodarí celé roky rysa ani zazrieť. Je to rarita. Pamätám sa, že druhého rysa som potom našiel až na štvrtý deň."

S manželkou Annou vychovali troch synov. Najstarší Marek je zlatníkom, vyučil sa v Trenčíne a po otcovi možno zdedil zmysel pre detail. Musel však prejaviť aj talent a výtvarné cítenie. Teraz pracuje s otcom a navzájom sa dopĺňajú. Mladší Ondrej práve maturuje na Obchodnej akadémii, hotuje sa študovať ďalej a najmladší Martin je ešte na základnej škole. Priznal sa nám, že manželka občas aj šomre, že v dome sú štyria chlapi a nepomôžu jej, ale podľa jeho slov, súviselo to aj s jej zdravotnými problémami. Jej doménou je kuchyňa a vedenie domácnosti, ak môže, pracuje v záhradke a vysnívala si aj záhradný altánok. Tento sen jej musia chlapi splniť. Ako rodina vraj najradšej trávia čas v prírode, často aj v Tatrách. Sám o sebe prezradil, že varí nerád a v poslednom čase si dáva pozor na líniu. Len nedávno sa mu podarilo schudnúť 13 kíl.

A čo autá? Mal ich niekoľko. Od škodoviek, trabanta, favorita, s ktorým ako mladý chlapec raz narazil do brány pri dome, po súčasného forda a džíp na poľovačky. Vyzvedali sme, aký je šofér. "Myslím si, že opatrný. Až na tú skúsenosť z mladosti, mal som vtedy 19 rokov, som zatiaľ nemal žiadnu nehodu. Jazdil som veľa, nielen doma aj v zahraničí, takže mám celkom dobré skúsenosti." Autá a ženy, to je večná téma chlapov. Nedalo nám, aby sme sa neopýtali aj na ne. "Rád sa obzriem za peknou ženou. Prečo nie? Ja to už mám za sebou, som ženatý 23 rokov. Teraz sú na rade synovia."

Andrej Tyč sa však nezatvára len do svojej "zlatej klietky". Zaujíma sa aj o veci verejné. V čase protestov o zachovanie obvodného úradu vo Svidníku sa angažoval. Bol v uliciach, na diskusiách s premiérom Dzurindom aj pri blokovaní ciest. Opýtali sme sa, z pohľadu občana a lokálpatriota, ako hodnotí samosprávnu politiku v meste. "Pravda je, že za primátora Bartka sa urobilo viac ako kedykoľvek predtým. Napríklad konečne máme slušnú pešiu zónu, ale keby boli peniaze, mohlo by sa urobiť aj viac. Čo mi chýba je napríklad taký dom služieb pre remeselníkov. Podľa mňa by mesto mohlo do toho investovať. Bolo by to perspektívne a do mestskej kasy by prúdili peniaze za prenájom," pohotovo reagoval Andrej Tyč.