rady. Zastáva aj funkciu podpredsedu Krajského predstavenstva pre sociálnu oblasť a je členom Republikového predstavenstva HZDS.

Skonštatoval, že 29. mája na zasadnutí Republikového predstavenstva HZDS sa bude lámať chlieb, teda riešiť sa bude spor medzi podpredsedom HZDS a podpredsedom parlamentu Viliamom Veteškom a poslancom a tieňovým predsedom vlády Tiborom Mikušom na strane jednej a predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom na strane druhej. "Bude to dosť tvrdé," povedal a dodal, že vždy bol na strane Mečiara.

Keďže vyše 25 rokov je Halecký lekárom a v politike pôsobí tiež dlhé roky, veď zakladal v Bardejove HZDS, chceli sme počuť, čo je ťažšie. "Určite robiť politiku. V medicíne platia striktné pravidlá čo sa týka stanovenia diagnózy a liečenia. V politike sú siločiary, v ktorých sa človek môže pohybovať, ale nikdy nevie, či koná správne." Zdôraznil však, že politika mu dala možnosť sa prezentovať a ukázať svoje schopnosti organizačné, presvedčovacie a ľudské. "Zvládnuť v okrese deväťstočlenný kolektív, a každý niečo chce, každý je kritický, tak je to namáhavé."

Pokračoval, že bol aj riaditeľom bardejovskej nemocnice: "Nemôžem povedať, že to nebolo politickým zásahom. Nedávno som na mestskom zastupiteľstve riaditeľovi gymnázia pripomenul, že aj on takto získal funkciu. Ak si to človek neprizná, tak nie je úprimný. A mám aj päť percent akciovej spoločnosti Bardejovské Kúpele, ktoré sa privatizovali počas vládnutia HZDS."

Keďže doktor Halecký svoje pôsobenie v mestskom parlamente v poslednom čase zaktivizoval, chceli sme zistiť, či nemá záujem kandidovať na funkciu primátora. "Úprimne nemám chuť, aj keď posledné volebné obdobia som bol tlačený, aby som kandidoval. Mohol by som byť zdatným súperom. Ale odísť z profesie na štyri roky nie je jednoduché. Niektorí pacienti sú na mňa viazaní aj dvadsať rokov, a ja som ešte nikomu nepovedal, že nemôžem, alebo nevládzem."

Na otázku, prečo sa rozhodol pre medicínu, povedal: "Som lekárom nedobrovoľne, určil mi to otec. Chcel som študovať sociológiu. Dostal som na výber možnosti, buď budem farár, učiteľ, doktor, alebo notár." Pokračoval, že robiť kardiológa je ťažké, "aj teraz mám pacienta s rozsiahlym infarktom, a o tom, či prežije rozhoduje plocha srdca, ktorá mu odumrela. Ak následkom infarktu odumrie viac ako 40 percent plochy ľavej komory, tak neprežije. Modlím sa, aby to bolo iba dvadsaťpäť percent." Halecký povedal, že ak mu zomrie pacient, aj dva-tri dni sa spamätáva. "Sú to pocity veľmi nepríjemné. Som zranený a rozmýšľam čo som mohol pre neho ešte urobiť."

Zvládnuť záťažové situácie sa Halecký naučil už v rodine. Bol najstarší a mal troch súrodencov. "Zodpovedal som za nich od svojich piatich rokov, lebo moji starí rodičia boli v Amerike a mamka s otcom mali najväčší majetok v Jedlinke. Kým oni pracovali na gazdovstve, ja som sa staral o troch faganov, aby boli sýti, a aby neplakali. Dodnes mi pripomínajú, že som ich nevedel obuť, skoro stále mali topánky naopak. Tak som prišiel na to, že som ľavák." Zdôraznil, že byť ľavákom sa mu v živote vyplatilo. "Polroka som písal v škole ľavou rukou. Rodičia to nevedeli pochopiť. Dohovárali mi, že budem na smiech. Výsledok je taký, že viem rovnako používať obe ruky. Zišlo sa mi to vo volejbale i v stolnom tenise. Súper nikdy nevedel, ktorou rukou udriem."

Okrem volejbalu a stolného tenisu sa venoval Halecký ešte šachu. O volejbale hovorí, že Jedlinka, ktorá mala 150 obyvateľov, nepovažovala za súpera tridsaťtisícový Bardejov "prehrali vždy." Volejbal hrávali v Jedlinke ráno od ôsmej, do večera do ôsmej. "Tak sme sa vytrénovali, že sme nemali súpera. Na zápasy sme chodili tak, že za traktorom bola vlečka a dvadsať stoličiek. Išlo družstvo a diváci. Chodili sme tak do Stropkova i Prešova."

V Jedlinke mali aj učiteľa, ktorý rád hral šach. "Naučil ma ako ťahať figúrky a v štvrtom ročníku som už vyhrával." Spomenul si, že pre dorastenecké majstrovstvá okresu v šachu si ani nestihol pripraviť ťaháky na maturitné písomky.

Dnes na šport nemá čas, lebo je tu robota, politika, rodičia, tiež má veľa príbuzných, manželka má rovnako troch súrodencov. "To je osem ľudí v rodine a každý niečo chce." Trápi ho aj achilovka. "Keď si zahrám stolný tenis, potom domov odkrívam a dva dni krívam. Ale napriek tomu neviem, či sa nezačnem venovať bowlingu."

Vo svojom voľnom čase rád číta, potom na internete je od dvoch do šiestich hodín. Vyhľadáva na ňom všetko nové vo svete, čo sa týka srdcového infarktu, srdcovej slabosti a úmrtnosti medzi 45-50 rokom. Väčšinou sedí pri internete v noci. Spávať totiž chodí až o druhej - tretej nad ránom.

Na otázku, či je bohatým človekom zareagoval: "Nie sme chudobní. S manželkou sme obaja lekári. A dá sa povedať, že robíme dvakrát toľko, ako bežný človek a možno aj ako bežný lekár. Mesačne mám päť nočných služieb. Môže sa stať, že z toho dostanem infarkt."

Na naše začudovanie, poznamenal: "Svoje EKG veľmi nepoznám, tlak trošku poznám, ale trvalo mi napríklad sedem rokov, kým som si dal skontrolovať cholesterol. Viem, že je to hrubá chyba, lebo tlak a choresterol sú rozhodujúce pri úmrtí mužov v strednom veku."

Tiež sa priznal, že v poslednej dobe chudne, lebo už vážil 95 kilogramov. "Predtým som chudol sedem rokov a nič. Dve kila hore, dve kila dole. Teraz som si z internetu stiahol kalorické hodnoty jedál na gramy a vážim si každé jedlo. Viem, že na udržanie váhy môžem zjesť denne 10-tisíc kilojoulov, stanovil som si, že zjem polovicu."

Zjesť si dovolí všetko, ale iba málo. "Mám veľmi rád vyprážaný syr. Dokázal som zjesť dva syry a hranoliek toľko, koľko sa zmestilo na tanier. Teraz si zoberiem váhu a odvážim sto gramov a bodka a keď som v nočnej službe, tak jem iba jablká a pijem mlieko."

Na našu poznámku, že keď človek chudne, tak v prvom rade odchádza svalová hmota, čiže treba cvičiť, Halecký podotkol, že už má všetko nakúpené, činky, spružiny, ale to už je druhá etapa chudnutia a k nej sa ešte nedostal.

Doktor Halecký ma dve dcéry. Obidve sú, ako sa hovorí už naporiadku. Jedna robí lekárku v Košiciach a druhá je lekárkou na internom oddelení v Čechách. Má aj dvojročného vnuka. A čo životný cieľ? opýtali sme sa ešte: "Dožiť sa deväťdesiat, alebo sto rokov," zasmial sa.