sa dali na cestu spoločného školského úradu. Mimo vlastných projektov sa spojili na projektové financovanie s obcami v mikroregióne Čergova. Onedlho budú mať v strede mesta prvý supermarket. Keby vyšla len tretina z plánov a projektov, Sabinov by možno konečne dokázal preťať uzol: námestie bez dopravy, ktorá ničí historické budovy, kontra dopravný variant bez diaľničného obchvatu (ten bude najskôr o desať rokov) a to celé prepletené zbytočnosťou úprav v centre, pretože v dobových domoch tam býva vyše štyristo Rómov, ktorým je nutné nájsť náhradné ubytovanie. Kde ho však postaviť? V žiadnej lokalite ich nechcú. Komu by sa podarilo zvíťaziť nad tvrdosťou uzla, ten sa určite zlatými písmenami zapíše do histórie mesta. To vie aj sabinovský primátor...

Nevedia, alebo skôr to nechcú vedieť iba sabinovskí poslanci. Inak by neprediskutovali hodiny o veciach, ktoré mestu napredovať nepomôžu. Alebo pomôžu..? Ak sa to vezme z tej strany, že mesto sú poslanci, tak rozvoju "mesta" pomôžu aj odmeny, ktoré si v apríli schválili. Z dvestotisíc pre primátora Petra Molčana si "ukrojili" štvrtinu, ale takú istú čiastku veľkoryso nadelili aj zamestnancov radnice. Aby sa nepovedalo... Na druhej strane, pravdou je, že primátor sa dobrovoľne týchto peňazí vzdal. Keď ich nechce, načo ich nechať ležať ladom, nie?! A prečo pridať zamestnancom, ktorých je niekoľkonásobne viac ako poslancov, veď poslanec je predsa dôležitejší a jeho práca záslužnejšia, ako mravenčia robota obyčajných pešiakov z úradu...

Neviem, ako je to možné, že návrh na stotisícovú jednorázovú odmenu, ktorý padol z úst poslanca Štefana Rohaľa, sa akosi odignoroval. Nie, žeby o ňom nehlasovali, ale málokto si všimol prvú poznámku "dostihového koňa", ako sa sám nazval sabinovský primátor pri schvaľovaní odmeny, že to "bola tímová práca". Myslel tým prácu v meste za minulý rok. Možno niekto nerozumie slovu tím alebo team (dnes je angličtina mnohým bližšia). Znamená to, že všetci pracujú na spoločnom cieli. Niektorí tvoria výkonnú zložku, iní zase riadia. Každý by mal robiť to, čo dokáže. Ale uznanie je potrebné prejaviť aj pešiakom. A to nielen symbolicky. Napríklad aj preto, aby mali motiváciu do ďalšej driny, ktorá je v Sabinove viac ako istá.

Niektorí poslanci za hlasovania zdržali, zdvihli sa aj ruky proti 50-tisícom pre poslancov. Ondrej Ungvarský vyhlásil, že ak sa to schváli, vzdáva sa svojej odmeny v prospech rodín, ktoré to potrebujú. Gesto? Alebo to myslel vážne? Uvidíme. V každom prípade poslanecké rozhodnutie padá na všetkých. Je mi ľúto, ale nikto sa nikdy nebude pýtať, ktorý z poslancov ako "zamával" rukou. Mohli si to prediskutovať medzi klubmi, bez ohľadu na politickú príslušnosť. Vidina peňazí naviac, ktoré zrazu "spadli" z neba im zrejme nedovolila rozmýšľať nad touto alternatívou. Občania mesta, ich voliči si to však budú pamätať ako hlasovanie celého zastupiteľského zboru. Aké "šťastné" bolo ich rozhodnutie, dajú Sabinovčania určite pocítiť. Škoda... Keby rozmýšľali perspektívne, mali skvelú príležitosť ukázať dobrú vôľu (veď bez tých pár tisícov by vyžili) a bola by to vysoká štartovacia čiara do ďalších volieb. Ale... Kto chce kam, pomôžme mu tam...