v rôznych oblastiach. V súčasnosti už takmer rok pôsobí ako riaditeľ Mestskej nemocnice v Stropkove. Zaujímalo nás, ako sa dá z drevorubača vypracovať na manažérsky post.

"Po vysokej škole som riadil niektoré časti poľnohospodárskeho podniku v Nižnej Olšave. Po revolúcii som o miesto prišiel a určitý čas som sa pretĺkal rôznymi spôsobmi. Napríklad aj tým, že som robil drevorubača. Bola to z núdze cnosť. Bol som nezamestnaný, manželka bola na materskej dovolenke. Príjem rodiny bol asi 600 korún. Viete si asi predstaviť, ako sme žili. Zhodou okolností môj otec robil v tejto profesii, tak som šiel k nemu. Trvalo to jeden rok. Na margo súčasného stavu: Hovorí sa, že treba byť v správnom čase na správnom mieste, alebo mať správne informácie. Informácie sú gro, ktoré táto spoločnosť má. Ak ich nemáte, tak sa nedostanete nikde, a nič nedosiahnete. Som ambiciózny, ale nie na úkor druhých ľudí. Poznám však svoju cenu."

Väčšinou si dáva pracovné ciele. "Nemám vytýčený osobný cieľ, za ktorým by som vyslovene išiel. Majetkové sny ma neťažia. Stačí mi, keď je súzvuk v rodine."

Keďže riadi nemocnicu, opýtali sme sa, do akej miery sa ho dotýka bolesť. "Do značnej, pretože aj v mojej rodine mám ľudí, ktorí sú postihnutí. Otec je kardiak, mama má x chorôb, ktoré ju obrali o časť života a je na invalidnom dôchodku. Pár ľudí z príbuzenstva zomrelo na kardiologické a onkologické choroby. Aj kvôli tomu sme sa tu snažili vytvoriť paliatívne oddelenie, ktoré by odstraňovalo bolesť práve v tom konečnom štádiu."

Tým, že pracuje duševne, jeho relax sa sústreďuje na fyzickú prácu. "Som domáci kutil, časť vecí, obklady a dlažby, som si urobil doma sám pri dokončovaní domu. Oddychujem aj pri počúvaní hudby, práci s počítačom a internetom. Keď sa vrátim z práce a som naštvaný, vtedy sa púšťam do varenia. Nedeľné obedy sú mojou výsostnou záležitosťou. Možno mojou výnimočnosťou v porovnaní s inými mužmi je, že som kuchár, ktorý po sebe aj uprace. Hlavné ale je, že po dvanástich rokoch, keď som chodieval na týždňovky do Košíc, sa môžem každý večer venovať rodine. Niekto si možno nevie predstaviť, čo to znamená."

D. Čura má dve deti, trinásťročného Matúša a deväťročnú Danielu. Na otázku, kto má doma posledné slovo, nevedel jednoznačne odpovedať. "Základom je dohoda. Aj keď manželka je výbušnejšia povaha, ako ja." Nazlostiť ju dokáže tým, že sa s ním nedá pohádať. "Keďže je impulzívny typ, občas sa potrebuje vyventilovať, a nejde to." Najviac si na nej váži toleranciu, vďaka ktorej s ním toľko vydržala. Radosť jej robí maličkosťami. "Výletom, kvietkom... Nekupujem kvety len na sviatky. Musím však povedať, že niekedy sa stalo, že práve na sviatok ho nedostala. Každému mužovi sa to stane. Kto tvrdí opak, podľa mňa klame." Hovorí o sebe, že je romantik. "Obidvaja sme romantici. Sme odchovaní na hudbe, ktorá je romantická - pesničkári, folk, country..."

Je viac racionálny typ, ale dokáže sa aj odviazať. "Naposledy som bol na koncerte Honzu Nedvěda a spieval som s ním. Čo sa týka plesov a podobných spoločenských udalostí, pokiaľ sa na mňa opýtate, dozviete sa, ako sa viem zabávať. Najbláznivejšie, čo som urobil, bolo, že som po dvoch týždňoch chodenia požiadal moju manželku o ruku. Ona však mala trochu viac rozumu, a vzali sme sa až po roku a pol."

Zaujímalo nás, ako dbá o svoj imidž a na to, ako ho vnímajú ľudia. "Ako ma vnímajú ľudia, to beriem s rezervou. Keď ste na určitej riadiacej pozícii, vždy sú ľudia prajní a neprajní. Bohužiaľ musím povedať, že Stropkov je špecifické mesto, kde žijú skôr tí druhí. A to mi trochu vadí. Niektoré veci sa však odo mňa odrážajú. Čo sa týka môjho výzoru, o veciach, ktoré si ráno oblečiem, rozhodujem sám. Pri ich nakupovaní sme väčšinou spolu s manželkou a navzájom si radíme."

Peniaze najradšej míňa na hudobné cédečka. Má vraj jednu zlú vlastnosť. "Pamätám si polovicu telefónnych čísel z diára, ale nepamätám si tváre a mená. Bežne sa mi stáva, že ma niekto zastaví, tyká mi, a ja neviem, kto to je."

Na otázku, či sa za niečo v živote hanbí, povedal: "Ja som v živote išiel vždy tak, aby moje prešľapy neboli také veľké, aby som sa za ne musel hanbiť. Keď hodnotím svoj život, považujem ho doteraz za celkom slušne prežitý."