výtvarných umení. Neprijali ho však ani na druhý pokus. Situáciu sa rozhodol riešiť tak, že odišiel robiť do Družstva umeleckej výroby Javorina v Spišskej Belej. Tam pričuchol k reštaurovaniu. Tretia jeho prihláška na školu výtvarných umení bola o reštaurovaní. Súčasne však študoval sochárstvo. "Musím sa priznať, že reštaurovanie ma živí, ale mojím snom je robiť sochy," podotkol a dodal, že reštaurovanie má tiež rád. "Prináša mi ďalšie dimenzie poznania starých majstrov kultúry a výtvarných postupov, čo ma ovplyvňuje vo voľnej tvorbe."

Následne sa pochválil, že je jedným z málo reštaurátorov na východe Slovenska, čo dostali možnosť reštaurovať gotické oltáre s bardejovskej bazilike minor sv. Egídia. Bol to oltár sv. Anny, oltár Bolestnej Panny Márie a teraz reštauruje oltár Panny Márie z kaplnky Veroniky Magerovej. V Bardejove bol tiež pri reštaurovaní radnice, robil na portáloch meštiackych domoch a tiež fresky. Reštauroval aj historickú budovu Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v Prešove opravoval tiež priečelie Župného domu a fasádu Mestského úradu. Reštauroval aj ikonostasy, konkrétne v kostolíku v Kožanoch, v Becherove a teraz vynovuje ikonostas v Slovinkách v pri Krompachoch a v Šarišskom Čiernom.

Okrem toho robí Martin Kutný aj iné drobné práce, ako krstiteľnice či obetné stoly do kostolov. Zrekonštruovať treba aj kláštor. Kutný už začal opravovať jeho oporné piliere. "Je to tam v havarijnom stave. V Bardejove je vôbec veľa vecí, ktoré treba opraviť, ale nieto peňazí." Zdôraznil, že už deväť rokov archivuje epitaf, ktorý bol na južnej fasáde baziliky minor sv. Egídia. "Na jeho rekonštrukciu nie sú peniaze, ale farský úrad požiadal o príspevok z eurofondov."

Reštaurovanie ho živí

O svojej práci reštaurátora hovorí, že ju robí od srdca, a trošku sa jej rozumie, takže nič nie je ťažké. "Mám šťastie, že sa mi dostali do rúk zaujímavé veci. Cítim sa pri nich ako hľadač pokladov, lebo pri odkrytí farebných vrstiev sme často našli signatúry autora, našli sme nové maľby, niekedy boli oveľa krajšie než tie, čo ich prekryli, našli sme aj nové vzory."

Reštaurovanie je piplavá práca. "To nie je tak, že dnes s robotou začnem a o týždeň ju skončím." Po počiatočných nudných a potrebných papierových prácach sa pristupuje k samotnej záchrane pamiatky. Očistia sa premaľby, potom sa musí spevniť hmota, či už je to drevo, kameň, alebo kov, a upravuje sa povrch i odpadnuté veci, ak chýbajú. Musia sa doplniť ornamenty alebo profily. Celý proces sa ukončuje kriedovaním a úplne jemným dobrúsením. Na záver prichádza retušovanie, zlátenie, striebrenie, dofarbenie a tu sa potom zvažuje, či ide o reštaurovanie muzeálne, alebo o také, čo má prinavrátiť pamiatku do stavu živého objektu. V prípade muzeálneho reštaurovania sa napríklad nedorábajú prsty, ruk či, nosy, skôr sa konzervuje, ale do živého cirkevného objektu, tam naopak je potrebné dielo doplniť o chýbajúce časti. "Poviem to nadnesene - ľudia sa chcú modliť k celej Panne Márií. Nesmie byť však ako včera urobená, musí mať nádych histórie."

Martin Kutný svoje reštaurátorské práce berie ako svojich potomkov. Tento pocit začal mať už pri svojej diplomovej práci - bol to sv. Egídius z baziliky minor sv. Egídia. Dostal za ňu cenu rektora. Na jej reštaurovaní pracoval rok a pol. Na otázku, či je spokojný so svojou prácou, zareagoval poznámkou, že kto je spokojný sám so sebou, má zlý vkus. "Človek pri pohľade na svoje hotové dielo má furt pocit, že to mohol urobiť ináč."

Jeho snom je robiť sochy

Martin Kutný sa so svojimi dielami len ťažko lúči. Za celú kariéru predal iba dve - tri veci. "Z princípu mi robí väčšiu radosť, keď ich darujem."

Naposledy vystavoval v Bardejove pred dvoma rokmi. Výstava mala názov Tvary hudby - hudba tvarov. "Som skrátka človek, ktorý je ovplyvniteľný hudbou. Hudba vo mne vytvára asociácie, prebúdza chuť maľovať, modelovať. Ale platí to aj opačne, keď sa pozerám na nejaké tvary, farby, tieto vytvárajú vo mne hudbu."

Gotické madony, alebo sochy svätcov v ňom vyvolávajú pokojnú hudbu. "Hlavne preto, že skladali farby priam matematicky. Človek musí pociťovať obdiv k umelcom, ktorí tieto veci robili. Niekedy si myslím, že hoci my máme stroje, máme disperzné, akrilové farby, stále akoby sme nesiahli ich umenie, ich dokonalosť. Možno je to v štýle života. Žijeme rýchlo, všetko chceme urobiť štýlom, že už včera bolo neskoro. Máme všelijaké schôdze, nezaplatené účty a toto všetko nás tlačí."

Na margo výstavy spred dvoch rokov hovorí, že dodnes niektoré veci z nej v ňom dozrievajú a chcel by v tomto trende pokračovať. Na zimné mesiace však chystá výstavu novú. Jej témou bude kruh. "Som človek, ktorého zaujíma kultúra indiánov Severnej Ameriky a pre nich bol kruh posvätný tvarom. Skutočne, keď sa človek zamyslí, kruh je vo všetkom. Či kvapka padne do vody, či pozrieme na mesiac, slnko, aj kotoloč života od narodenia po smrť. A o tom bude aj moja výstava."

Podľa M. Kutného mesto Bardejov sa už dávno výtvarným umením neprezentuje. Nerobí nič pre to, aby združovalo výtvarníkov. Ako sa mu teda ako umelcovi v Bardejove žije? Vraj sa cíti ako persona non grata. V tejto súvislosti spomenul dvojtýždňovú cestu do Ameriky organizovanú mestským úradom. "Najprv ma vyzvali, mal som si aj zohnať sponzorov, no oznámenie o tom, že ma nevybrali, som dostal v obálke, ktorá bola vsunutá do šuflíka mojej manželke v múzeu a stálo na nej - magister Marián Kutný. Nebyť farského úradu, ktorý zháňa peniaze, píše projekty, tak sa v Bardejove veľmi málo reštauruje. Mesto ma osloví, iba keď je niečo v havarijnom stave, ako napríklad keď zatekal portál na radnici a hrozilo, že práca za 300-tisíc korún spadne. Ale nejakú sólo prácu reštaurátorskú, alebo umeleckú som od mesta nedostal. Nebol som oslovený mestom, ani čo sa týka reanimácie, alebo že by potrebovali poradiť, čo sa týka pamiatok."

Tvrdí, že v Bardejove sa zákazky nedávajú umelcom konkurzom, ale priamym zadaním. "Sú však mestá, kde sa to robí inak. Ešte za primátorovania Kopčáka v Prešove som bol pozvaný do komisie na výber plastiky pred mestský úrad. Páčilo sa mi, že primátor vyzval všetkých výtvarníkov, bez rozdielu vzdelania, bez rozdielu nejakej vážnosti či nevážnosti. Samozrejme, vybral sa najlepší z najlepších Dušan Pončák, taký slovenský neuznaný Michelangelo."

Poznamenal, že by si v Bardejove vedel predstaviť sochy na rôznych miestach, nielen na sídliskách. Zároveň vytiahol svoju sochu gymnastky. "Vedel by som si ju predstaviť napríklad pred športovou halou. Takže sú priestory, kde sa dá urobiť pekná vec, lenže..."

Kameň má tiež rád

A čo kameň? - spýtali sme sa Martina Kutného. "Kameň mám rád, lebo vždy som rád modeloval, a obdivujem sochára Augusta Rodena, tiež Michelangela. Z kameňa sa dajú robiť krásne veci."

Doteraz urobil Martin Kutný do kameňa tri plastiky v životnej veľkosti - Antona Paduánskeho v Hertníku, Pannu Máriu Immaculátu pred kostol do Nižnej Šebastovej, Jána Nepomuckého do Vechca pri Vranove. "Aj voľnú tvorbu som robil. Myslím, že sa mi podarila Pannu Mária s Ježišom v Dlhom Klčove pri Vranove. Tu som mal pocit, že som sa trošku priblížil k Michelangelovi, lebo som sekal tak, ako on pietu."

Čriepky zo súkromia

Bolo to umenie, ktoré ho doviedlo k tomu, že má manželku múzejníčku? "Prišiel som po škole do Bardejova a hľadal som kontakty v múzeu. Tak sme sa stretli." Manželka jeho prácu chápe. "Odo mňa nemôže očakávať, že budem o štvrtej sedieť doma na diváne a pozerať telku."

Denný režim akademického sochára a reštaurátora Martina Kutného je nasledovný: vstáva ráno o siedmej, potom ide do firmy, tak trošku porozmýšľa nad svojou voľnou prácou, večer keď príde domov sa pohrá so synom a potom si kreslí, alebo robí účtovníctvo. Deň mu končí v noci okolo pol jednej.

Má netradičného koníčka - kúpil si športový luk. "Lukostreľba je šport nadnášajúci ducha, lebo je spojený s mojím obdivom severoamerických Indiánov."

Okrem jednoduchej hre na gitaru si Martin Kutný rád zaspieva. "To každý o mne vie. Je to dar, čo som dostal do vienka. Najradšej spievam staré evergreeny. Ale je vo mne niečo, čo ma donúti naučiť sa pesničku, keď sa mi páči. Najnovšie som sa naučil Sinatrovu pesničku, hoci neviem po anglicky. Vyhľadal som si slová, našiel som si angličtinárku, tá mi text preložila a vycibrila výslovnosť. Podarilo sa, mám z toho dobrý pocit."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári