platí aj pre 61 detí v svidníckom Detskom domove. Chovanci vo veku od 4 do 24 rokov si musia hľadať pocit bezpečia a porozumenia u domováckych tiet a ujov. Tak ich volajú. No ani pre nich nie je situácia jednoduchá. Dôvod však spočíva v niečom úplne inom - v súčasnom financovaní štátnych domovov.

"Dostali sme zatiaľ len 51 percent z ročného rozpočtu. Z toho môžeme zabezpečiť stravu a režijné náklady objektu, ale nič viac. Je zarážajúce, že na niektoré podstatné záležitosti, ako je napríklad obnos na vreckové alebo cestovné, na ústredí zabudli. Na vreckové majú deti nárok zo zákona a tie staršie si ho otvorene pýtajú," uviedol nás do problému riaditeľ Jozef Bilý.

Neskrýva, že vôbec nie je jednoduché zabezpečiť výchovnú činnosť a naplniť voľný čas detí tak, aby sa rozvíjali ich danosti, bez prostriedkov. Veď pobyt v domove nemá byť len strechou nad hlavou, ale úlohou zamestnancov je pripraviť ich do života so všetkým, čo k samostatnosti patrí. Na ich pleciach neraz leží aj to, aby ich naučili základným hygienickým návykom, starostlivosti o šatstvo, ba aj takú banálnosť ako a kde poslať list, či kúpiť si lístok do kina. No najťažšie je prelomiť ich ulitu, pocity strachu, osamotenosti a neistoty. Objaviť danosti a motivovať ich k rozvíjaniu. Potreby detí často motivujú aj pracovníkov domova, aby na sebe ešte viac pracovali, aby dokázali s príslovečnou trpezlivosťou rozdávať svoje vedomosti a uplatnili aj princíp autority. Bez disciplíny a postupného vytvárania vzťahu sa to totiž nedá.

Svidnícki domováci dokazujú, že prístup zamestnancov prináša svoje ovocie. Mladí tam majú svoju kapelu, v krúžkoch sa učia rôzne zručnosti a naposledy v decembri, na Mikuláša, pripravili dvojhodinový program pre verejnosť v tamojšom Mestskom kultúrnom stredisku.

Svidnícky domov je posledným zo siedmich v Prešovskom kraji, ktorý ešte neprešiel transformáciou. Inak povedané, prerodom z internátneho na rodinný typ. Riaditeľ predložil dva projekty s rozpočtom 5,5 milióna korún. Za nimi sa skrýva prestavba domova na štyri samostatné veľkoplošné byty a kúpa satelitného rodinného domu. Ten už majú zabezpečený, no len ústne a samozrejme zatiaľ je nezaplatený. Ako sme sa dozvedeli, v týchto dňoch už boli projekty schválené a teda tento rok môžu s prestavbou začať. "Deti by mali v bytoch žiť ako rodina a učiť sa samostatnosti. To znamená, že si už neodbehnú na obed do kuchyne, ale budú sa musieť naučiť variť, upratovať, prať aj žehliť, jednoducho niesť zodpovednosť za všetko. Samozrejme pod dohľadom vychovávateliek. Istú predprípravu už robíme tri roky. Pracovníčky prešli kurzami, školeniami, nakúpili sme základné vybavenie do kuchýň, máme asi 35 postelí, stoly a podobne. V mnohom nám pomohli aj sponzori. No pred nami je ešte veľa práce."

Pripomenul, že to pre deti bude veľká zmena, ale nie problém. Domov má totiž chatu vo Vyšnej Pisanej, kde sa v lete chodievajú po skupinách rekreovať. Už tam si vyskúšali aké to je nanosiť drevo, variť v kotlíkoch a potom to všetko poupratovať. Vždy sa z tej inej atmosféry tešili. V poslednom čase riaditeľ tiež zaviedol zvyk, že v piatok jednotlivé skupiny detí varievali večere. Tak sa naučili pripraviť niektoré jedlá a ako nám hrdo prezradil, niektoré dievčatá sa už zúčastnili na dvoch ročníkoch majstrovstiev vo varení pirohov v svidníckom skanzene. Vraj vedia urobiť všelijaké plnky a možno čoskoro získajú aj nejaké ocenenie.

Darí sa im napríklad aj v tom, že sa ich deti umiestňujú na rôznych typoch škôl, hoci aj to prináša isté problémy. "Všetky prekážky sa snažíme prekonať, lebo vidíme, že keď sa dostanú na stredné školy, zakaždým ich to povzbudí. Vidíme, že majú potom iný prístup k učeniu a plánujú si budúcnosť. Obnáša to však výdavky na cestovné, platenie internátov a stravy. Študujú väčšinou v iných mestách. Len cez víkendy sú v domove. Máme však aj mentálne postihnuté deti a tie sa spravidla umiestňujú v špeciálnych školách internátnych v iných okresoch. Tu tiež dôjde k zmene v zákone a už v nich nebudú môcť bývať, ale budú musieť dochádzať. Neviem, ako to zvládneme, keďže medzi nimi sú aj mierne retardované a teda nesamostatné deti. Nemáme totiž vozidlo. To nám robí problémy napríklad aj pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti. Máme tu deti s rôznymi chorobami aj chronickými. Často si vyžadujú odborné vyšetrenia aj pravidelnú starostlivosť. Cestovať s nimi dopravnými prostriedkami a navyše s každým do iného mesta je problém." Viaceré deti sú astmatici, alergici, so srdcovými chorobami aj nervovými poruchami. Riaditeľ nám porozprával aj o svojich nepríjemných pocitoch, keď občas na cestách riskoval na 14-ročnom oceľovom tátošovi, ktoré pred troma rokmi dostali do daru od tamojšieho okresného súdu. Museli ho však vyradiť. Už doslúžilo.

"Niekedy nám z ústredia vyčítajú, že pracujeme málo s biologickou rodinou. Pripúšťam, že je to pravda, možno máme aj rezervy, ale v našom prípade je to zložité. Deti sa k nám dostávajú z rôznych prostredí nariadením súdu a s niektorými rodičmi sa ani nedá komunikovať. Vo viacerých prípadoch ani nevieme, kde sú, v iných je spätná väzba skôr na škodu. Stalo sa nám, že istá matka prišla po dieťa do domova, mala ho doma tri dni a od nás prišla pýtať sociálku. Iná matka po 13 rokoch vzala dcéry do Čiech a tiež to neskončilo dobre. Jedna z nich otehotnela a keďže sa o dieťa nevedela postarať, dala ho do ústavu, ale sirotské si prišli pýtať od nás."

Aj deti sú dnes akési smelšie. Vedia o svojich právach možno viac, ale prejavuje sa to zatiaľ len v požiadavkách. Tak napríklad si vedia prísť žiadať nielen vreckové, ale aj oblečenie. Je pochopiteľné, že by chceli chodiť v modernom a "in" oblečení, ale pre vedenie to nie je jednoduché. Naviac, niektoré deti potrebujú dva páry topánok za sezónu, iné zničia aj tri. Pri takých požiadavkách musí byť riaditeľ v záujme spravodlivosti aj tvrdý. "Vždy ich vypočujem. Potom si vezmeme zoznam a porovnáme spotrebu obuvi a šatstva žiadateľa s jeho rovesníkmi. Keď je jeho požiadavka oprávnená, urobíme nákup, keď nie, musí počkať. Nič sa nedá robiť."