1970). Autor sa predstavuje výberom desiatich malieb zo svojej bohatej tvorby. Pre pozorného diváka nie je na výtvarnej scéne aj napriek svojmu veku neznámy. Je autorom ilustrácií viacerých zbierok poviedok a poézie, zúčastňuje sa tvorivých dielní, plenérov a kolektívnych výstav. Prezentovaná výstava je jeho treťou samostatnou expozíciou.

Žijeme v postmodernej dobe. Po mnohých rokoch sme sa konečne dočkali obdobia, ktoré opäť spojilo vedu a umenie. Mohli by sme povedať, že Milan Mihaľko je postmoderným prototypom - vzdelaním je biofyzik, ale prenecháva paralelnú časť svojho vnútorného sveta umeniu.

Pri pohľade na jeho tvorbu nás v okamihu napadne, že v sebe vzácne dokázal zachovať dieťa radostné, otvorené, bez zábran. S neodbytnou nedočkavosťou a zvedavosťou pristupuje k všedným dňom, aj k tým zvláštnym momentom, ktoré si nachádzajú miesto v jeho maľbách. Pohráva, či zahráva(?) sa s nimi, chvíľku ich hladká a potom sa im posmieva... dáva im rôzne mená, skrýva ich do znakov. Mohli by sme ich nazvať denníkovými záznamami. Je bytostným koloristom. Farba vyráža z jeho predstáv spontánne a nachádza si adekvátne miesto na ploche kompozície. Štetcom zachytáva na plátne, či na kuse kartónu, momenty ako poznámky dní v margináliách. Obrazy života, na prvý pohľad abstraktné, pri ďalšom pohľade odkrývajúce epický príbeh, ukrytý vo farbe, symboloch, či zašifrovaný v texte.

Ďalšiu rovnocennú rovinu nachádzame v názvoch. Autor priraďuje k obrazom tituly, ktoré odhaľujú paralelné roviny - obraz nevysvetľujú, ale posúvajú ho do iných súvsťažností, nútia k zvedavosti. Sami sú výpoveďou. Vzťah medzi pozemským a vesmírnym. Tušené, cítené, vypovedané ... a utajené. Znaky a znamenia. Figúry vyzlečené z tela vo svojej amorfnej podobe blúdia vo farebných plochách, aby si našli svoje presné dočasné stanovisko na tento moment, pre tento deň, ... aby potom "kráčali sami pred sebou"..."kým trochu ožili"... a uleteli ..."inak, alebo tak isto". Zelená, žltá, oranžová "dva až tri jasné názory", ľahké nánosy farieb, lazúrne, ale predsa ukrývajúce premaľby azúrová modrá ako vzduch, či "voda vo funkcii podvedomia" a potom línia dôležitá, lemujúca, ktorou "pribíja" tvar k zemi.

Toto všetko môžeme prečítať z malieb. Tie ďalšie nánosy môžeme postupne odkrývať po vrstvách, ak prijmeme výzvu autora, aby sme dekódovali ponúknuté posolstvo. Dekódovanie je zaujímavý príbeh. V snahe spoznať autora vytvárame si vlastné príbehy, v ktorých poznávame sami seba. O tom je umenie. V tvorbe Milana Mihaľka máme na to skvelú príležitosť.

PhDr. Edita Vološčuková, kurátorka výstavy