kňažský domov. V ňom trávi svoje dni zaslúžilého dôchodku vdp. Juraj Macák, ktorý bol jeho prvým obyvateľom.

Jubileum

Presne na Veľkonočnú nedeľu 11. 4. 2004 sa tento katolícky kňaz a bývalý dekan dožije úctyhodného veku - 95 rokov. Pôvodne chcel vzácne životné jubileum osláviť v úzkom kruhu, v 'kapličke' vo veľkošarišskom kňažskom dome. Profesor histórie z bohosloveckej fakulty v Spišskej Kapitule Ivan Chalupecký ho však presvedčil, že si zaslúži väčšiu oslavu. Preto po Veľkej noci, 18. apríla, sa bude v kostole sv. Martina v Kapušanoch pri Prešove (kde J. Macák pôsobil) konať o 10. hodine svätá omša, na ktorú má prísť aj vysoký cirkevný hodnostár, pápežský prelát ThDr. Harčár. Po sv. omši sa pozvaní hostia stretnú v miestnej reštaurácii Duo. "Tam sa zabavíme trošku dlhšie. Aj si zaspievame," povedal nám Juraj Macák.

Splnený sen

Život J. Macáka nebol jednoduchý. Napriek tomu s pomocou svojej silnej viery v Boha prekonal všetky prekážky a neprávosti, ktoré ho stretli. Narodil sa v Myslave (dnešná časť Košíc), v chudobnej roľníckej rodine. Otec ho zapísal na košické slovenské gymnázium. "Po maturite sa prihlásil u biskupa Jozefa Čárskeho do seminára. Čársky ho však poslal študovať teológiu na Karlovu univerzitu do Prahy," píše o Jurajovi Macákovi profesor Ivan Chalupecký. V Prahe vládla vojnová nálada, študent Macák sa prihlásil do vojenskej dôstojníckej školy a zložil skúšky na dôstojníka pre duchovnú službu.

"V nedeľu vojaci odchádzali na zábavy, ja som ostal v kasárňach s ružencom v ruke a modlil sa. Tak som sa vyhýbal dievkam," prezradil niečo z tých časov.

Ešte vo vojenskom mundúre prišiel na biskupský úrad za biskupom Čárskym. "Povedal mi, že už ma do Prahy nepošle, pretože chce, aby som dokončil štúdiá a nastúpil za kňaza, lebo kňazov potreboval."

Sen sa mu splnil 10. februára 1935, kedy bol vysvätený za kňaza. Svoju službu cirkvi začal v Trebišove, kde sa venoval najmä mládeži. Neskôr prešiel do Košíc a po maďarskej okupácii bol preložený do Valalikov ako prvý slovenský kňaz. Aj tam sa venoval mládeži. "Mal byť za to zaistený, ale vyhol sa tomu odchodom do Prešova, kde vtedy sídlil jeho biskup. Tu sa zoznámil aj s vtedajším redaktorom košického rozhlasu Antonom Prídavkom. Odtiaľ chodili na obsadené územie povzbudzovať tamojších Slovákov," píše I. Chalupecký.

Juraja Macáka neobišli ani mobilizácie. Do civilu sa vrátil koncom roka 1941. V nasledujúcom roku obec Kamenica nad Cirochou, kde bol výcvikový vojenský priestor, požiadala apoštolského administrátora Čárskeho o zriadenie samostatnej fary. Biskup žiadosti vyhovel, faru zriadil a farárom sa stal dôstojník vojenskej služby v zálohe Juraj Macák. Od roku 1947 bola aj dekanom. V Kamenici ho zastihol aj komunistický prevrat.

Väzenie

V roku 1950 vyvrcholili útoky novej komunistickej moci proti cirkvi. Do väzenia sa dostal aj dekan Macák. Za čo ho zavreli? "Oni nepotrebovali dôvod. Stačilo, že som bol kňaz a nechcel som prijať komunizmus." Spoluprácu s novou mocou odmietol a päť mesiacov sedel v prešovskej väznici na samotke. Neklesol na duchu. Čas trávil modlitbami.

Vedúci väznice to naňho skúšal aj po dobrom. "Začal s tým, že pán farár, vy ste asi omylom zavretý. Vycítil som, že je to také, ako keď diabol pokúšal Pána Ježiša." Ponúknuté výhody neprijal, o prepustenie nežiadal, a pokušiteľ prešiel na vyhrážky: "Poradíme si s biskupom, poradíme si i s vami."

Osud bol napriek všetkým neprávostiam k Jurajovi Macákovi milostivý. Neznámy človek, dobrý kresťan - katolík, pomohol Macákovej matke naformulovať list odoslaný strane. Podarilo sa to, že sa J. Macák dostal pred ľudový súd, kde dostal 2 roky, a nie pred štátny súd, kde mu hrozil 17-ročný trest. Sedel v Mučeníkoch, Novákoch, Mladej Boleslavi, Ilave i Plzni, kde sa mu prisnil zvláštny sen. "Neznámy človek nám pripíjal akoby v osobe Zápotockého. Boli sme siedmi väzni v cele. Povedal som im, že pôjdeme o rok skôr domov." Bola to pravda. Dozorcovia chvíľu tajili, že zomrel prezident Klement Gottwald, ale skutočne sa stalo, že nastúpil Antonín Zápotocký a udelil amnestiu.

Osudové stretnutie

V Ilave zažil Juraj Macák ako spoluväzňov aj príslušníkov antikomunistickej Bielej légie. Diali sa tam hrozné veci. Napríklad jeden z nich sa prekopal popod budovu na slobodu a oznámil manželke jedného z veliteľov Bielej légie, že jej muž ešte žije, hoci ona už mala úradné potvrdenie o jeho smrti. O väzenskom veliteľovi si myslel, že je zloduch. Neskôr svoj názor pozmenil, že "on musí mať dobrú manželku, veriacu, a je dobrodinec, že týmto väzňom odsúdeným na smrť pomohol, keď im dohodil do cely kňaza. Mohli sa tak vyspovedať."

V Ilave sa Juraj Macák zoznámil s ďalším významným slovenským archeológom, profesorom Vojtechom Budinským-Kričkom, čo predznamenalo jeho budúcu bohatú archeologickú činnosť.

Archeológia

Po návrate z väzenia prišiel k matke, neskôr si s pomocou bratrancov postavil malý domček. Peniaze nemal, no materiál získal "za 'polodarmo' z Košíc, kde búrali domy". Na faru sa vrátiť nemohol, štyri roky robil na píle. Až potom nastúpil do Šarišských Draviec. Venoval sa mládeži, divadlu, ale znovu sa dostal do sporu z mocou, pretože v Dravciach sa nedarilo vytvoriť základnú organizáciu KSČ. "Kto je na vine? Samozrejme, farár," mysleli si komunisti a Macák bol preložený do maličkého Brehova na Zemplíne, skoro pri hraniciach so Sovietskym zväzom.

Bol duchovným sestričkám, nemal pastoračné povinnosti. Začal sa venovať svojej obľúbenej archeológii ako externý spolupracovník profesora Budinského-Kričku, ktorého poznal z Ilavy. V tom pokračoval aj po preložení do Michálka. "Mal som jeden pohreb za dva roky, taká to bola malá fara," spomína. "Nemusel som tam nič robiť, ale prácu som si našiel."

Bola ňou opäť archeológia, ktorej sa venoval celých 21 rokov pôsobenia v tejto obci, po ktorých odišiel v roku 1987 do dôchodku. Ten trávil v Kapušanoch (pred príchodom do V. Šariša), kde mal znovu optimálne podmienky na archeologickú prácu. Svojou činnosťou si Juraj Macák získal rešpekt v odborných kruhoch. Stal sa členom Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, vydal hodnotnú monografiu Východné Slovensko v dobe veľkomoravskej (venoval ju kardinálovi Tomkovi) a ďalšie odborné práce.

Aktívny dôchodok

Plno práce má aj dnes. Na dôchodku pripravil osem zborníkov so spomienkami na archeologickú prácu. Publikuje aj v odborných časopisoch. Stále je mimoriadne aktívny. Rozpracovaný má nový zborník (plánuje ho vydať v roku 2004), znovu o jeho dominante - Veľkej Morave s názvom Živé korene Veľkej Moravy na východnom Slovensku. "Voľného času mám dostatok, snažím sa ho využiť," zdôraznil vdp. Macák, ktorý najradšej pracuje, študuje a píše vo svojej izbietke v kňažskom domove v noci. Cez deň ho vraj vždy s niečím vyrušujú. Hoci za svoj dlhý život prežil ťažké časy, je spokojný: "A predsa mi Pán Boh dáva dosť zdravia."

Post scriptum

Veľadôstojný pán Juraj Macák, ako skromný človek, nás neskôr požiadal, aby sme iba krátkou správičkou pripomenuli jeho životné jubileum a nepísali o jeho živote a najmä ho veľmi nechválili. Máme však za to, že ľudský príbeh katolíckeho kňaza, slovenského vlastenca, archeológa a publicistu, muža pevnej viery a charakteru, príbeh, v ktorom nakoniec dobro zvíťazilo nad zlom, si zaslúži - zvlášť v dnešnej dobe - pozornosť, a že sa na nás pán Macák nebude hnevať za to, že sme tento článok pripravili. K jeho životnému jubileu mu želáme pevné zdravie, Božie požehnanie a dosť síl na aktívnu tvorivú činnosť.