Dielo režisérov Jána Kadára a Elmara Klosa, ktoré natočili v roku 1964, získalo o štyri roky neskôr najprestížnejšie svetové ocenenie, Oscara. Postava Adama Brtka, slovenského arizátora židovského obchodíka s galantériou, bola aj pre Jozefova Krónera jednou z najvydarenejších v jeho kariére. Spolu s poľskou herečkou Idou Kaminskou, alias židovskou majiteľkou obchodíka, ktorej Brtko do poslednej chvíle nedokázal povedať, že nie je zamestnancom, ale majiteľom obchodu a ktorý zo snahy ochrániť pani pred transportom ju nakoniec nešťastnou náhodou pripraví o život, vytvorili neopakovateľný herecký duet. Dej filmu sa odohrával v roku 1942, kedy odchádzal prvý transport Židov z Prešova a Popradu do koncentračných táborov.

Mesto Sabinov "obsadila Hlinkova garda". Na námestí filmový štáb vybudoval drevenú stavbu s dvojkrížom na vrchole. Sabinovčania i obyvatelia okolitých obcí prežívali filmové leto. V centre diania sa ocitla aj 17-ročná stredoškoláčka, dnes riaditeľka Špeciálnej základnej školy v Sabinove, Magdaléna Magyarová. "Obchodík na korze bola bývalá chemická čistiareň, kde moja mama robila vedúcu zberne. Teda celý čas natáčania filmu som strávila tam. Boli to najkrajšie chvíle môjho života. Študovala som v druhom ročníku na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Sabinove," začala svoje spomienky M. Magyarová.

Počas nakrúcania sa najprv spoznala s Jozefom Krónerom, ktorý si ju veľmi obľúbil. "Vravel, že Zuzka je jeho odliatok a ja jeho dcéra. Krónerovci mali ešte syna, ktorý by bol v mojom veku, ale ako ročný im zomrel na obrnu."

V máji, na konci školského roka, to začalo. "Bolo to úžasné leto. Ľudia krútili hlavami, kde to vlastne sú. Menili sa priečelia obchodov, všetko sa upravovalo dobovo."

Zuzka Krónerová bola v tom čase ôsmačka. Padli si s plavovlasou Magdou do oka a spriatelili sa: "Bývala u nás dva týždne. Počas tej doby som sledovala filmové dianie. Bolo to pre mňa čosi nezvyčajné, pretože o Židoch ako etnickej skupine som sa dozvedela jedine z učebnice dejepisu a veľa toho nebolo. A keďže transport Židov sa nakrúcal naostro, bol to pre mňa ozaj zážitok na celý život. Keď večer rota napochodovala k pomníku a spievali 'Rež a rúbaj do krve...', naskakovala mi husia koža. Hlinkova garda, to boli vojaci sabinovských kasární. Poobliekali ich do uniforiem. Kostýmy, tie boli pekné, ale realita, ktorú by museli ľudia zažiť, v dobe, keď som bola v najkrajšom veku, to mi pripadalo hrozné. Zvlášť, keď natáčali transport Židov. Bolo 29 stupňov a ja som musela byť v komparze v hrubom kabáte. Darmo, že sme sa potili, nebolo pomoci, ešte aj tá židovská hviezda mi padala dole."

V komparze ocitla i v ďalších záberoch. "Na začiatku filmu, keď zvonia zvony a korzo ožíva, tam ma tiež vidieť medzi ľuďmi. Pán Króner ma tam dostal, chcel sa nejakým spôsobom zavďačiť. Za komparz som si zarobila 850 korún. Pre stredoškoláčku a polosirotu, pretože otec zomrel, keď som mala štyri mesiace, to bol pekný peniaz."

Jozef Króner bol vraj úžasný nielen ako herec, ale i ako človek. "Dlho po filmovačke sme si písali. Mal prísť aj na moju svadbu, lenže práve keď sa konala, v roku 1968, preberal za tento film Oscara. Nedošiel, ale poslal nám telegram. Pri sťahovaní sa nám však stratil, čo ma dodnes mrzí. Vždy sme sa navštevovali a dopisovali si so Zuzkou. Teraz už máme viac povinností... Minule, v nejakej televíznej relácii, Zuzka pozdravila všetkých Sabinovčanov, aj mňa. Dobre mi to padlo," vraví so slzami v očiach pani Magda.

Dvojtýždňovú prestávku počas natáčania filmu v Sabinove, kedy režiséri J. Kadár a E. Klos preberali cenu za film Obžalovaní vstaňte, prežila M. Magyarová prázdniny s Krónerovcami. "Boli sme v kúpeľoch Nimnica pri Považskej Bystrici, na chate pri Priehrade mládeže. Keďže veľká časť fimových textov bola v šarištine, robila som pánovi Krónerovi akúsi tlmočníčku. Jozef Króner pochádza z dvanástich súrodencov. Najprv sa narodilo šesť dievčat, a potom chlapci. Spoznala som ich na chate všetkých. Jozef Króner bol z chlapcov najstarší. Ale oni boli všetci ako jeden, s hereckým talentom."

Pani Krónerová nevarila, stravovali sa v reštaurácii. "Mali tam astronomický ďalekohľad, bola to senzácia pozerať večer na hviezdy. Pán Króner mal svoj vodný čln. Aj to bolo pre mňa čosi nové. Neviem plávať, pretože ako o jedinú dcéru mala mama o mňa vždy veľký strach. Nesmela som bicyklovať, pretože na prvej zákrute by ma mohlo zabiť auto. Bola smrťou môjho otca poznačená do konca života. Fakticky ja som bola to jediné, pre čo mal život mojej mamy zmysel."

Keď sa vracali na filmovačku, ráno zaspali. V Sabinove mali byť o desiatej. "Zobudili sme sa o štvrť na osem. V žiadnom prípade sme sa z priehrady pri Považskej Bystrici nemohli dostať načas. Všetko bolo pripravené, režiséri stáli na pľaci. Pán Króner ma vyhodil z auta a hovorí: Ponáhľaj sa domov. Už aj moja mama bola nervózna, či sa niečo nestalo, mobily vtedy neboli. Išli sme tak rýchlo, že nás žiadne auto počas celej cesty nepredbehlo. Prišla som domov, zložila sa, osprchovala a zvedavá utekala na natáčanie. Bola prestávka, pán Króner ma zhliadol medzi ľuďmi a zakričal na plné ústa: Magduška, mamka nebola nazlostená? Všetci ľudia sa začali otáčať. Cítila som, ako sa červenám. Len som mu zakývala hlavou, že je všetko v poriadku. Natáčanie nakoniec začalo o pol jednej."

Jozef Króner bol rybár, dokonca učil pani Magdu, ako sa majú ryby odkostiť a jesť. Raz filmovali pri Toryse a on nachytal plno pstruhov. "Nevedel, čo s nimi. Niesol ich v zástere hore schodmi v našom dome. Mama išla z pôjda, brala suché prádlo. Bol tak zamaskovaný na natáčanie, že ho nespoznala. Zakričala na neho zhora: Ujko, vy koho hľadáte? A on na to: Pani Anka, vás! Nachytal som vám pstruhy! Dlho sme sa z toho smiali. Vyžarovala z neho pozitívna energia. Vedel si získať ženy. Na Annu priniesol mame obrovský dezert do čistiarne. Bol to úžasný moment, aj pre moju mamu, že tak veľký človek, bol taký štedrý. Nerobilo mu problém kúpiť dezert na pol stola tak jednoduchej žene, ako bola moja mama. Bol bezprostredný, obľúbený, každý ho mal rád. Aj dnes i keď už nežije, verím, že je medzi nami a pozerá sa na nás..."

Na sabinovskom námestí postavili filmári drevenú kupolu so slovenským dvojkrížom. "Celý pomník bol obitý doskami. Bolo osvietený, vyzeralo to perfektne." Aj nočné natáčania vraj mali svoje čaro, ale najviac sa pani Magde páčila scéna v závere filmu. "Išlo o sen, v ktorom pani Kaminská s pánom Krónerom prichádzajú na pomník a tancujú, hrá im dychovka. Všetko bolo vtedy nastriekané na bielo. Kvety, chodníky, aby to vyzeralo ako sen. Mesto muselo byť prázdne a vždy sa našiel niekto, kto šliapol vedľa alebo vyšiel z brány. Takže tento záber točili hádam päťdesiatkrát."

Ida Kaminská vzala tiež na natáčanie do Sabinova svoju dcéru. "Aj s nimi sme sa spriatelili. Vtedy mohla mať okolo osemdesiatky, napriek tomu bola veľmi komunikatívna, duchom mladá a dáma na úrovni. Má svoje divadlo vo Varšave. Vravela nám, aby sme ju navštívili. Ale rôčky ušli a nikdy na to nebola príležitosť."

Pani Magdu k herectvu ani po zážitku z natáčania k herectvu neťahalo. Túžila byť lekárkou. "Bola som v Prahe na prijímačkách na lekárskej fakulte. Zdalo sa, že všetko je ideálne. Lenže boli to časy prezidenta Novotného, ktorý Slovákov 'měl velice rád', tak sa stalo, že pre nedostatok miesta som sa tam nedostala. Ale myslím si, že môj život sa aj tak naplnil. Pracujem, dá sa povedať s chorými deťmi, špeciálna, liečebná pedagogika mi učarovala, takže som si prišla na svoje."

Obchod na Korze podľa M. Magyarovej nebol "súdružský" film, hoci totalita začiatkom 60. rokov bola tvrdá. "Vďaka bohu, že dovolili natočiť taký film. Dostal svoje patričné miesto vo svetovej kinematografii. Oscar sa neudeľuje za hocičo."

Dom, v ktorom bol nainštalovaný obchod na korze, museli neskôr zbúrať pre narušenú statiku: "Bývali tam tri alebo štyri rodiny, na poschodí a vzadu bola čistiareň a práčovňa. Museli ich vysťahovať."

Vo filmovom obchodíku bol veľký výklad s tovarom galantérie. Filmári pani Magde dovolili, aby si ho nechala. Stráži ho ako svoj najväčší poklad. Cverny, stužky a zlaté gombíky vyzerajú aj dnes rovnako krásne.