bojovali. Spočiatku ju navštevovali deti iba popoludní. Riadnu špeciálnu triedu pri cirkevnej základnej škole so súhlasom zriaďovateľa, ktorým je arcibiskupský školský úrad v Košiciach, potom začalo navštevovať sedem detí.

"Vznikla ako experiment a ako experiment pokračuje aj ďalej," hovorí učiteľka Alena Fiľarská. "Učila som ako nekvalifikovaná učiteľka, postupne som si doplnila vysokoškolské vzdelanie. V súčasnosti máme dvanásť detí s kombinovaným postihom - nielen mentálne, ale aj telesne a sluchovo postihnuté, vo veku od osem do sedemnásť rokov."

Žiaci sa tu učia čítať, písať a počítať v rámci svojich možností a venujú sa prácam v dielni, kuchyni, záhrade. Medzi najzaujímavejšie predmety patria varenie a šitie. "Rodičia sú nám veľmi nápomocní, napríklad pri zariadení kuchyne. Máme s nimi takmer ideálne vzťahy. Vidia, že výsledky sa dajú dosiahnuť. Napríklad sedemnásťročná Evička v minulosti sedela pod lavicou a s nikým nekomunikovala. Teraz je to sebavedomé dievča, ktoré dokáže vystúpiť na verejnosti. Píše, číta, a naučí sa naspamäť aj básničku."

Deti chodia rady do školy a sú nešťastné, keď sú prázdniny. "Jednoducho nechcú byť doma, na rozdiel od zdravých detí. Takisto to vítajú aj rodičia, pretože dieťa má povinnosti. Musí vstať, umyť sa a ísť do školy."

Život v tejto triede pripomína rodinnú atmosféru. Dôraz kladú na kamarátske vzťahy, ohľaduplnosť a vzájomnú pomoc medzi deťmi. Sedemnásťročný chlapec vezme na ruky telesne postihnuté dievčatko a prenesie ho z vozíka na stoličku, alebo pomôže pri kŕmení, obliekaní... "Učíme ich, aby vedeli aj požiadať o pomoc, aby to nebola samozrejmosť, že všetko dostanú."

Chodievajú spolu do divadla a na výstavy. "Nemáme žiaden problém. Naučili sa, čo sa má, a čo nemá. Opakujem to viackrát, ale dá sa ich to naučiť."

Dôležité je, aby spoznali, ako funguje reálny život. Preto je pre nich potrebný kontakt so zdravými ľuďmi. "Chodíme nakupovať, učíme sa narábať s peniazmi. Keď chceme niečo variť, musíme si spočítať, koľko máme peňazí a čo si za ne môžeme dovoliť. Tu nie je potrebná veľká násobilka a príklady. Dôležitá je praktická škola."

Deti sú vzdelávané podľa učebných osnov špeciálnej školy, podľa variantu B, t. j. pre deti s ťažším postihom. "Je to redukcia z redukovaného učiva pre základné školy. Iba základy čítania, písania a počtov. Ale kto je šikovnejší, nebrzdíme ho. Majú individuálne programy. Ovplyvňuje to vek aj stupeň postihu."

A. Fiľarská nám prezradila, že keby na začiatku vedela, čo ju pri tejto práci čaká, možno by ju neprijala. Predtým učila v materskej škole a v školskom klube detí. "Bola to čistá náhoda, že mi tá trieda pripadla. Požiadali ma, aby som ju zobrala ako náhradníčka na pol roka. A som tu doteraz. Hlavne som sa nebála, keď som do toho išla. Tieto deti neľutujem. Beriem ich také, aké sú. Snažím sa ich zaťažiť do takej miery, akej sú schopní."

Zistila, že sa u nej zmenila schopnosť empatie. "Dokážem za nich viac bojovať, keď je to potrebné. A nemám problém s vami takto rozprávať do diktafónu, skôr by som ho asi mala." Najťažšie je podľa nej naučiť sa trpezlivosti. "Je ťažké zopakovať niečo x-krát a nerozkričať sa."

Čo ju obohacuje pri tejto práci? "Majú sa radšej ako zdravé deti. Vážim si, že sa mi zdôveria s vecami, s ktorými sa nezdôveria ani doma. S dospievajúcimi dievčatami sú to aj veci intímneho charakteru. Častokrát je dôležitejšie, čo povie pani učiteľka, než mamka."

Dozvedeli sme sa, že deti nie sú iba chválené, ale majú aj tresty za nesplnené úlohy. A. Fiľarská o sebe s úsmevom tvrdí, že nie je dobrá učiteľka. "Som prísna a musia ma počúvať, ale pri tom nemusím kričať. Pravidlá sa musia dodržiavať, o to viac, že to trvá dlhšie naučiť sa ich."

Deficitom je, že mentálne postihnuté deti sa v Stropkove nemajú kde ďalej vzdelávať. Zostávajú doma. Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Stropkove prišlo s projektom postaviť Dom detí, kde by bola zabezpečená starostlivosť od predškolského veku, školská dochádzka a praktická škola, kde sa budú pripravovať na praktický život. Mala by tam byť zabezpečená nielen vzdelávacia zložka, ale aj poradenstvo a komplexná rehabilitácia. S jeho realizáciou sa začalo koncom minulého roka. "Je to veľký projekt a pustili sa doňho zas len rodičia, pretože tí majú veľký záujem na tom, aby sa s ich deťmi niečo robilo," povedala A. Fiľarská. Na tento projekt je možné prispieť aj dvoma percentami z dane.