dnes prednostom železničnej stanice v Lipanoch. Po ňom prebrali žezlo jeho deti. "Dcéra pracuje na železničnej stanici v pokladni. Syn ukončil bakalárske štúdium a zamestnaný je tiež pri železnici ako výhybkár." U dvoch vnúčat zatiaľ vzťah ku vláčikom nepobadal. Ako vraví, "vnúčatá skôr zaujíma lego a počítač."

Veľký švihák, ktorý si dokáže zavtipkovať aj na svoj účet, má špeciálnu formu relaxu: "Robím si doma leháro. Teda trochu po práci odpočívam. Zapnem si muziku. Väčšinou sú to spomienky na populárnu hudbu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. A keď sa už nabažím modernej muziky, potom si pustím vážnu hudbu. Najradšej mám Straussove valčíky." Po príchode z práce to u prednostu prebieha asi takto: "Ľahnem si na gauč, nohy vyložím na konferenčný stolík, čítam noviny a počúvam. Ak je to pekná muzika, ktorá ma zaujme, tak nerobím nič, nerozmýšľam, iba počúvam. Upokojuje ma to."

Vo voľných chvíľach chodieva na turistiku do Tatier: "Aspoň raz do mesiaca si urobím túru, či už cez Hrebienok na Skalnaté pleso a do Tatranskej Lomnice, alebo na niektorú vysokohorskú chatu a naspäť. Dokázal by som byť v Tatrách možno aj mesiac v kuse a nevedel by som sa ich nabažiť." Pri mori tak dlho nevydrží. Dvojtýždňový pobyt je pre jeho zvedavú náturu dlhý. "Vodu mám inak rád." Jeho najväčším snom je domček pri vode a pod veľkým kopcom.

Napriek tomu, že vyrastal v ére, kedy bola informatika na Slovensku v plienkach, práci počítačom sa nevyhýba. "Nemám k tomu odpor. Technika bude aj tak napredovať. Doma počítač mám, pracujem na ňom, ak je to potrebné. V práci počítač nemám a chýba mi. Mám len počiatok počítačovej éry, elektrický písací stroj. Píšem na ňom štýlom, kde štyri prsty, kde jeden... (smiech)."

J. Bacher tvrdí, že "pekný pohľad je nielen na ženu, pretože ženská krása je večná a všetky ženy sú svojim spôsobom krásne", ale aj na vlaky. "Pred pár rokmi tu bola para, potom prišli motorové rušne, boli tu známe ruské Sergeje pre nákladné vlaky a naše modré mašinky pre osobné vlaky s parným, neskôr elektrickým vykurovaním. Volali sa Pegasy. Teraz je to modernejšie, s elektrickou prevádzkou. Sú tu pantografové jednotky, dobré súpravy, aj pekné a čisté, pokiaľ si to cestujúca verejnosť vie vážiť a udržať. Najviac sa mi páčia súpravy, ktoré boli u nás dvakrát, premávajú na trati Zvolen a Banská Bystrica. Sú to motorové jednotky, podobné ako nové motorečky v tatranských elektrických železniciach. Sú modernejšie, aj kultúrnejšie vybavené, napríklad sedadlá nie sú koženkové, ale plátené. Keď ide pekný vláčik, každý je spokojný. A je jedno, či je to cestujúci, rušňovodič, vlakový alebo obslužný personál."

Domáci kutil o sebe tvrdí, že čo sa týka opráv, je odborníkom na všetko. Spraví vodu, elektriku, dokonca aj práčku, ak to nie je motorický chyba. "Mám k tomu vzťah, ešte zo starších čias. Mali sme elektrónkové prijímače, človek do toho pomaličky zachádzal. Keď sa niečo pokazilo a mali ste to odniesť do opravy, mesiac čakať, tak sa každý snažil, kde, čo vedel. Tak sa to prilepilo aj na mňa."

Prednosta prezradil, že v domácnosti majú aj deľbu práce. Úžasnú: "Na mne je, keď prídem domov, zjesť a na manželke uvariť a potom zase umyť riad," smeje sa. "Teraz naozaj. Nemáme deľbu práce. Občas povysávam. Ak niečo nestíha urobiť manželka, tak jej v domácnosti pomôžem."

Na otázku, a čo varenie odpovedá J. Bacher typicky, po svojom: "Mne aj voda prihorí... Variť neviem, ale zase až taký ľavý nie som. Špeciality nepripravím, ale keď bola manželka v nemocnici, vtedy boli deti ešte doma, tak po jej návrate mi povedali: Oci, ideš variť ty!"

U Bacherovcov je pri varení zvyk, ktorý prednosta volá nedeľná pomsta. "Rezancová polievka z mäsového vývaru, rezeň a zemiaky. Asi ako v každej rodine. Stále to je, a stále to chutí. Okrem toho si rád dám halušky s kapustou a bryndzou alebo pirohy s čerešňami. Obľubujem tiež buchty na pare, aj pečené a šišky. A ešte si dám s chuťou bôčik. Keď som bol u lekárky, hovorí mi: Pán prednosta, nesmiete toto, hento a slaninu. Ja jej vravím: Prisahám, pani doktorka, slaninu ja nebudem jesť! Ale bôčik si dám vždy..."

Od mlada má jedlá, ktoré neobľubuje, napríklad tekvicu, ale aj kuracinu, baraninu alebo rybacinu: "Mne to smrdí. Bol som raz na návšteve u známych. Vedeli, že dôjdem, ale netušili, že nemám rád ryby. Chceli ma pohostiť, tak pripravili vyprážanú rybu a kuraciu polievku. Čiže presne to, čo ja nemám rád. Kuraciu polievku som zjedol. Keď priniesli rybu, vybuchol som smiechom. Pýtali sa, čo sa deje. Hovorím: Nič, všetko je v poriadku. Začal som jesť a domáci: Čo povieš, keď prídeš domov, že si jedol? Tak rezeň!"

V živote sa snaží neškodiť nikomu a ničomu, neťahať sa "do vrcholov" za každú cenu a pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári