nedožitých štyridsať rokov. Kamarát ma videl ísť po ulici a zavolal ma na jednu topinku, ktorá mu zvýšila," rozprával z cesnakovou hriankou v ústach.

"Iba nám tu robí hanbu. Vraj mal v hlave kalkulačku, ale ten alkohol...," dozvedeli sme sa od okolitých ľudí. Tak sme ho odfotili, a hodili reč...

Povedal nám, že pracoval ako vodič z povolania a jeho problémy začali, keď sa zoznámil s priateľkou. "Nebolo to zlé dievča, ale kvôli viere sme sa nemohli zobrať ona bola iného vierovyznania ako ja. Má odo mňa dieťa, ktoré vyhralo Miss Domaša," pochválil sa. Jeho mama ho vraj nechce vidieť, lebo si ju nevzal. "U nich sa nepije alkohol. Keď, tak príležitostne a to mi vonkoncom nevyhovovalo. Ja som gréckokatolík a povedal som si, že nebudem luterán," objasňoval svoje osobné dôvody Jozef, ktorý má ešte jedno dieťa s inou ženou. "Keď som sa vrátil z cesty a odstavil auto, mal som chuť na pivko. Kým som ho nevypil, tak som sa ani nenajedol. Môžem povedať, že všetky jazdy som šťastne ukončil."

Na ulici je už päť rokov. Spával vonku, po pivniciach. Jednoducho, kde prišlo. Poslednú dobu prespáva v neobývanom dome a sním niekoľko ďalších bezdomovcov. Spomenul nám aj jeden zo svojich zážitkov. "Keď som spal na zemi v banke pod bankomatom, prišla jedna pani a zavolala policajtov, že tam leží mŕtvola. Keď prišli s pištoľami v rukách smial som sa, že načo potrebujú na mŕtvolu zbraň."

Na otázku, aké je to byť na ulici, povedal: "Kto to nezažil, tak to nikdy nepochopí. Je to ťažké, hlavne keď sú mrazy. Verejne môžem prehlásiť, že nevinného človeka sa dotkne mestská alebo štátna polícia. Dostanem gumoliečbu jedna radosť. Myslím tým, že dostanem pendrekom tri-štyri, pritom ma dobre poznajú."

Jozef poberá sociálnu dávku 1 470 korún. "S takou peňažitou dávkou ma nemôžu poslať dakde, že by som si išiel hľadať prácu do Prešova alebo Košíc, pretože ma cesta stojí sto korún tam a sto korún späť. Pred rokom som si urobil základný zváračský kurz, ale každý podnikateľ odo mňa potrebuje štátne skúšky. Robil som ho s tým, že dostanem prácu a dostal som figu borovú." Na otázku prečo nebýva doma s mamou, povedal: "Je nás osem súrodencov. Matka rozpísala dom a pozemok na všetkých a mne nedala nič. Môžem tam byť jeden deň, viac tam nevydržím. Býval som u kamaráta, ten spadol v Prahe pri práci z lešenia a zabil sa. Tak som zostal celkom bezdomovec."

Keď sme sa ho opýtali, ako ho vnímajú Stropkovčania, povedal, že ho majú radi. "Keď sa pôjdete so mnou prejsť po meste, môžete sa o tom presvedčiť. Na ľudí v Stropkove nemôžem povedať pol zlého slova. Tiež ich mám veľmi rád."

Zaujímali nás jeho plány do budúcnosti. "Chcem ísť na rekvalifikačný kurz na murára, aby som mohol ísť pracovať do Českej republiky. Skôr sa tam dostanem, keď budem mať v ruke papiere. Mám dobrého kamaráta, ktorý mi chce pomôcť, aby som sa dostal z tejto krízy. Chcem odtiaľto odísť, zamestnať sa, niekde sa ubytovať a pomaličky začať odznova." Keď sme sa rozchádzali, vypýtal si honorár na pivko a išiel svojou cestou.

Na Jozefa a situáciu z bezdomovcami v Stropkove sme sa opýtali jedného z mestských policajtov. "Sú asi piati a nie je s nimi žiadny problém. Nekradnú, ani nerobia neporiadok. Sme s nimi nonstop. Nás rešpektujú ešte viac ako štátnu políciu. Máme ich pod dozorom. Sem-tam spali po pivniciach a banke, ale teraz majú svoje stále miesto."

Opýtali sme sa aj na spomínanú ´gumoliečbu´. "Viete, keď nám niekto zavolá desaťkrát za večer, že nemôže ísť do banky, lebo sa bojí... Tak dostane gumoliečbu. Ale opatrne... Keď máme službu, tak tam nikto nespí. On by nemusel byť bezdomovec, keby sa trochu spamätal. V Kručove pri Stropkove má dom. Vybral si to dobrovoľne. Jemu to takto vyhovuje."