a novembra robil sociologický prieskum rómskych komunít v Prešovskom kraji, konkrétne v Sabinovskom okrese.

"Dostal som sa k tomu úplne náhodou. Známy ma oslovil, že Krajské centrum pre rómske otázky v Prešove rozbieha z poverenia vlády prieskum. Zaujalo ma to. Možno preto, že to nikto nechcel robiť. Obidvaja moji rodičia sú z Jarovníc, máme tam záhrady. Od detstva som tam chodil a videl, ako sa s Rómami žije. Zistil som, že je o nich dosť skreslená mienka. Väčšinou aj obyvatelia Jarovníc nemajú s nimi dobré skúsenosti, sťažujú sa, ale v podstate sú na nich zvyknutí. U ostatných ľudí mám pocit, že sa ich boja."

Z detstva si Rómov pamätá práve z krádeží. "Človek ich našiel na strome vo vlastnej záhrade. Alebo som vošiel do obchodu, kde stálo tridsať Rómov a mňa zobrali predavačky dopredu."

Marek si myslel, že v súčasnosti nebude mať problém ísť do rómskych osád. "Doba sa dosť zmenila. Teraz si žijú v tých svojich osadách a nemajú žiadnu snahu niečo robiť. A fakt budú ten systém využívať ako sa dá."

Keď bol malý, vnímal to inak. "Videl som dospelých z dediny, ako s Rómami zle vychádzali a čudoval som sa, prečo? Aj keď boli výnimky. Robila sa zabíjačka a Rómovia prišli pomáhať, nebol problém. Videl som ich spolu dobre vychádzať, aj nadávať. Nerozumel som tomu. A teraz, keď som medzi nich išiel, spoznal som, že poniektorí by mali snahu niečo robiť, ale väčšina nie. Aj pri mojej návšteve si všeličo pýtali, najčastejšie peniaze. Alebo boli aj takí: My nepotrebujeme peniaze. Stačí nám nejaké drevo, lebo ide zima a tehly, chcem si tu urobiť prístavbu a podobne. Len aby zo mňa niečo mali. Snažil som sa Rómom vysvetliť, že im môžem pomôcť jedine zapísaním ich potrieb do dotazníkov. To od nás aj v krajskom centre chceli. Nie suché údaje, skôr zachytiť, ako to tam fakt vyzerá. Že sú to katastrofálne podmienky a žijú v biede."

Prieskum podľa Mareka zmysel má, ale nie v očiach Rómov. "Sami vraveli. Takých tu už bolo. Každý si chodí niečo zapisovať, fotiť a neurobí sa nič. Možno po tomto prieskume sa to nejako pohne. Budem rád, ak som k tomu dopomohol." Starších Rómov už nezmení nik, ako vraví Marek. U detí vidí väčšiu šancu. "Aj nadácie a úrady, ktoré sa snažia Rómom pomôcť, sa upriamujú na deti. Vštepujú im základné, hlavne hygienické návyky, aby sa snažili žiť inak. To je dobre."

Najviac ho v rámci prieskumu šokovala chudoba v rómskych osadách. "Boli miesta, kam som išiel s tým, že mám silný žalúdok a bol som znechutený. V Krivanoch som bol v bytovke, na spadnutie. Môže sa tam stať aj tragédia, lebo sú tam diery v streche, v podlahách. Rómovia si poprerážali otvory v stenách, urobili si svojvoľne dvere. Schodiská sú rozbité, zábradlia tam nie sú a hore - dole po nich behajú malé deti. Je tam smrad. Jeden byt mal namiesto stien iba plech a za ním mali odpadkový kôš. Tamojšia terénna sociálna pracovníčka robí, čo môže, pozná všetkých Rómov osobne. Mala však problém, či už v materskej alebo základnej škole, aj s ostatnými obyvateľmi, ktorí by sa ich najradšej zbavili a vysťahovali za dedinu. Jediný človek, ktorý jej vychádzal v ústrety bol tamojší starosta Ján Šejirman. Vravela, že keby tam nebol starostom on, môže sa tiež odsťahovať, nedokázala by spraviť nič. Pritom Rómovia ju brali. Vedeli, že to nerobí pre seba alebo že má za to zaplatené, ale že jej na nich záleží."

Marek by sa sociálnej problematike, aj čo sa Rómov týka rád venoval, pretože má pocit, že v tejto práci by bol viac prospešný. Napriek dosť negatívnym zážitkom s Rómami, hlavne po sociálnych dávkach. "Boli potúžení alkoholom a keď som tam došiel s batohom na pleciach, predstavovali si asi, že prídem na mercedese, s kamerou, tak boli problémy. Strkali do mňa, a pokrikovali: Čo to je? Treba zavolať televíziu! Čo som za pajáca a podobné veci. Po takýchto zážitkoch si človek povie, či to má zmysel vôbec pokračovať. Na druhej strane som narazil aj na takých Rómov, že som si povedal: Moja slovenčina sa nechytá. Konkrétne jedna pani v Šarišských Michaľanoch, vyštudovaná zootechnička, Rómka, slušne žili. Rozprávala mi, že sa snaží pracovať ako rómska asistentka na základnej škole v Michaľanoch. Je v tom plno prekážok. Písala aj vyrozumenie na ministerstvo školstva. Bol som prekvapený. Keby som ju porovnal s hociktorým občanom dediny, tak inteligenčne je oveľa vyššie."

Marek tvrdí, že veci vo vzťahu k Rómom je potrebné pomenovať pravým menom a neobhajovať jednu, ani druhú stranu. "Jedni ich obhajujú, sú zaujatí, druhí sú z princípu proti. Všetko má svoje plusy i mínusy, aj Rómovia. A oni to o sebe vedia. Niekedy mi rozprávali bájky a prvý nerómsky obyvateľ, na ktorého som natrafil mi povedal opak. Pýtal som, či majú s Rómami nejaký osobný problém, začal som hrať na strunu: Á, ja viem, kradnú, čo? Tak sa chytali: Tomu cez plot preliezol, s motykou som ho naháňal. Skrátka, totálna nenávisť. Potom som oslovil Rómov a tvrdili mi, že nemôžu poslať deti do školy, lebo ich tam všetci mlátia a sú strašne chudobní. O hodinu na to som sa na obecnom úrade dozvedel, že každý jeden z osady má mobil, vlastnia autá, ktoré so ja nevidel. Neviem, kde ich ukryli. Strašní chudáčikovia sa robili, keď som tam došiel. Tak isto na úradoch, len som došiel a veľakrát sa stalo, že ma nebrali vážne. Musel som vysvetľovať, že sa to robí z nariadenia úradu vlády a je to seriózna vec."