miere k tomu prispel aj veľký nedostatok peňazí, ktorý umožňoval rozsiahlu činnosť úžerníkom, najmä z radov židovských krčmárov a obchodníkov. Tí za poskytnuté peniaze neraz žiadali tak vysoké úroky, že ich dĺžnici často nevládali splácať a zvyčajne prišli o celý svoj majetok. Tento proces ďalšieho ochudobňovania miestneho obyvateľstva viedol v konečnom dôsledku k ešte väčšiemu úpadku celého kraja.

Keďže na rozvoj Vyšného Svidníka, i okolitých obcí, chýbali najmä "lacnejšie" peniaze, rozhodla sa skupina miestnych obyvateľov, na čele s farárom Mikulášom Daňkom, založiť si v roku 1910 vlastný finančný ústav. Ten mal na jednej strane podnecovať ľudí k sporivosti a na druhej strane mal poskytovať záujemcom úvery za prijateľné úroky. Tým by sa súčasne zlikvidovala, alebo aspoň výrazne obmedzila všeobecne rozšírená úžera.

Na takúto, pomerne náročnú úlohu, by však miestnym nadšencom nestačili iba vlastné prostriedky. To si dobre uvedomovali a preto uvítali ponuku Prešovskej bankovej jednoty, ktorej vedenie sa rozhodlo pomôcť pri zakladaní nového finančného ústavu. Nerobili to však ani zďaleka nezištne. Pri zakladaní Vyšnosvidníckej sporiteľne, či ako vtedy znel jej úradný názov, Felsövízközy Takarékpénztár, kúpili z 500 vydaných akcií po 120 korún až 150 kusov. Keďže niekoľko desiatok akcií si kúpili aj ľudia, ktorí zasadli v správnej a dozornej rade prešovskej banky, dostala sa väčšina kapitálu Vyšnosvidníckej sporiteľne už hneď po založení do rúk Prešovčanov.

Sporiteľňa však pracovala a až do začiatku prvej svetovej vojny vykazovala veľmi dobré výsledky. Vklady síce stúpali pomaly, veľký záujem bol však medzi miestnym obyvateľstvom o úvery. Aj keď prešovská banka musela svoju v podstate dcérsku banku spočiatku finančne dotovať, napriek tomu na tom dobre zarábala. Za pôžičky si totiž bolo možné učtovať vyššie úroky ako v Prešove, kde bolo množstvo bánk a o klienta museli súťažiť. Výhodné to však bolo aj pre Svidníčanov, pretože mohli čerpať pôžičky za podstatne nižšie úroky, ako žiadali úžerníci.

Činnosť sporiteľne vážne narušila prvá svetová vojna a s ňou spojené obsadenie značnej časti Šariša ruskou armádou. To spôsobilo najmä v roku 1915 vážnu stratu, ktorú potom vedenie odpisovalo zo zisku v nasledujúcich rokoch.

Vznik novej republiky v roku 1918 znamenal pre desiatky bánk na Slovensku katastrofu. Svidnícka sporiteľňa vďaka opatrnému investovaniu správnej rady prežila aj toto krízové obdobie. V čase bankovej krízy začiatkom dvadsiatych rokov dokonca výrazne finančne pomohla aj svojmu väčšinovému akcionárovi, Prešovskej bankovej jednote. Napriek tomu, že patrila medzi menšie finančné ústavy, jej vedeniu sa darilo dosahovať zisky a vyplácať majiteľom akcií síce skromné, ale pomerne pravidelné dividendy.

Vážna zmena pre akcionárov, vkladateľov i žiadateľov o úver nastala po roku 1924, keď najväčšieho akcionára sporiteľne, Prešovskú bankovú jednotu, pohltila oveľa väčšia Slovenská všeobecná úverná banka, so sídlom v Bratislave. Tá už vzhľadom na svoju veľkosť a ambície nemala záujem na udržiavaní malej Svidníckej sporiteľne, preto ostatným akcionárom navrhla likvidáciu ústavu. Samotní obyvatelia Svidníka a okolitých obcí, z ktorých každý vlastnil iba niekoľko kusov akcií, sa nechali zlákať vidinou rýchleho zárobku a súhlasili s likvidáciou. Účtovne totiž tunajšia sporiteľňa vykazovala veľký objem vlastného majetku. Ak by sa ho podarilo predať, za každú akciu, ktorá ich stála 60 korún, by dostali, okrem už zinkasovaných dividend, okolo 150 korún.

Likvidácia sa začala v roku 1927. Spočiatku prebiehala bez väčších problémov. Vyplácali sa vklady, inkasovali poskytnuté úvery. V roku 1929 sa však začala veľká celosvetová hospodárska kríza, ktorá silne postihla aj Československo. Ľudia zrazu nemali z čoho splácať svoje dlhy a ceny nehnuteľností, ktoré mali banky v zálohe, prudko klesali. Likvidátor svidníckej sporiteľne mal plné ruky práce, aby pre akcionárov získal aspoň časť z ich peňazí.

Trinásť rokov trvalo, kým Svidnícka sporiteľňa prestala existovať. Posledné zhromaždenie jej akcionárov sa uskutočnilo až v roku 1939. A nebolo veľmi radostné. Majitelia akcií sa dozvedeli, že ich výnos, na ktorý museli toľké roky čakať je 78 korún za akciu, teda zhruba polovica očakávanej sumy. Okrem toho si zlikvidovali banku priamo doma a tak za pôžičkami či s vkladmi museli cestovať do Stropkova či Bardejova. Až neskôr sa situácia zlepšila založením Roľníckej vzájomnej pokladnice, ktorá aspoň čiastočne nahradila zlikvidovanú miestnu sporiteľňu.