tvrdí, že punk nezomrel. Jeho civilné meno je Vladimír Fedor. Kým minule sme sa pozreli na to, ako to s punkom a jeho prívržencami vyzeralo v Prešove a na Slovensku za komunizmu, v nasledujúcich riadkoch sa budeme venovať deväťdesiatym rokom a súčasnosti.

Čo si robil v novembri ´89?

- Bol som v Prešove. Zmenu sme všetci privítali. Otec mal tú možnosť, že sa raz do roka dostal na strojárenský veľtrh mimo republiky, bol aj v Zürrichu, v Mníchove... Takže sme mali aj také hračky, aké tu neboli, aj iné časopisy a podobne, otec si dopisoval s ujom zo západného Nemecka, teda sme mali aký taký kontakt so Západom a už odmala som vedel, ako žijú ľudia inde. Bol som VEľMI šťastný, že padol komunistický režim. Ani vtedy, ani teraz sa nestotožňujem s názorom, ak niekto povie, že za komunistov bolo lepšie.

Prišiel začiatok 90-tych rokov, atmosféra sa uvoľnila, české a slovenské kapely začali vydávať platne, ktoré sa predávali v niekoľkodesaťtisícových nákladoch, začali k nám jazdiť cudzie kapely. Aj sa "rozmnožili" punkáči, už sa to mohlo. Na túto éru spomínaš ako?

- Bol to dosť veľký boom. Predtým nás bolo málo. Vyšiel som s čírom, o týždeň došiel s čírom kamoš, ktorý chodil na banícku učňovku v Karvinej, kde to bolo uvoľnenejšie a takto pomaly sme sa zbierali. Po revolúcii sa to rozbehlo, začalo byť viac koncertov, nebolo to už ilegálne, ale nestačil som sa čudovať, že dovtedy nás bolo málo a odrazu nás bolo toľko. No bolo to super aj z toho hľadiska, že kapely hrávali na koncertoch staré veci, ktoré sme poznali a tie akcie mali svoju atmosféru, boli odviazanejšie než vtedy, keď boli zakazované. Mám teda rád toto obdobie. Vtedy dostala zelenú hudba, literatúra, všetko...

Niektorí ľudia tvrdia, že punk sa vtedy príliš skomercionalizoval. Čo si myslíš?

- Komercii sa nevyhneš v žiadnom odvetví. Komerčné môžeš označiť aj to, že v osemdesiatych rokoch si punkáči v Londýne zarábali na pivo tak, že sa nechali fotiť za peniaze zahraničným turistom. Teda je to otázne...

V tom čase si mal po škole, takže nastal pre teba free život?

- Ani nie, nastali starosti, prišla tvrdá realita - treba sa živiť... Kým som bol na škole, vyriešili to brigády, niečo potiahli rodičia či stará mama a odrazu som vhupol do tvrdej reality.

Najmä v Bratislave tú dobu sprevádzal aj drogový boom.

- Drogy tu boli stále, aj za komunizmu, akurát sa o nich mlčalo. Drogy sú zlé. Viac sa k nim vyjadrovať nebudem.

Obráťme list. Punkáči sú známi tým, že na založenie kapely nepotrebujú byť hudobnými virtuózmi. Ty si sa aktívne zapojil do hrania?

- Plno mojich kamarátov hralo v punkových kapelách, či v Prešove, alebo inde. No mám tú smolu, že som totálny antitalent na hudobné nástroje. Teda som ani neuvažoval nad tým, že by som založil punkovú kapelu. No dosť chvíľ som strávil s kamošmi v skúšobniach. Držal som im palce. Pred rokom 1989 nebolo v Prešove veľa punkových skupín, pamätám si na kultovú kapelu Masmédiá. A potom neskôr prišla Strecha, čo sú správni chlapci a fandím im doteraz. Počul som, že sa dali znovu dokopy, takže nech im to vydrží.

Poznáš sa s hudobníkmi zo známych skupín ako Zóna A, Slobodná Európa, Davová psychóza, čo je prakticky jedna partia ľudí...

- Sú to obyčajní ľudia, ako ty, ako ja, nepotrebujú sa na nič tváriť. Dá sa s nimi vypiť pivo, pokecať a sú to debaty o niečom. Stretol som sa s mnohými názormi na nich, že čo vy chcete dokázať, ste obyčajní feťáci a odsudzujú ich aj doteraz. Ale nie je to pravda. Oni sú stále sami sebou a to je super.

Ostaňme ešte v deviatej dekáde. Čo skinheadi? Pred revolúciou nebol problém, všetci mali spoločného nepriateľa. Potom však problémy nastali...

- Poznal som dosť punkerov, ktorí sa neskôr stali skinheadmi. Vychádzali sme spolu, chodili na spoločné koncerty, stretávali sa na pive. Začiatkom 90-tych rokoch tá averzia ešte nebola. Potom to však prerástlo únosnú mieru, odniekiaľ došli tupé názory a niektorých chalanov som po rokoch nepoznával. Nemám rád násilie, ani fašistické zmýšľanie...

Stále sa cítiš byť punker?

- Vekom človek zmúdrie, zostarie, ale myslím si, že som ostal stále rovnaký. Nepotrebujem sa na niečo tváriť. Kto ma pozná, myslím, že vie, že som v pohode. Týmto pozdravujem svojich nepriateľov, nech ma stále ohovárajú a nadávajú na mňa (smiech).

Keď si si vlani dal znovu číro, aké boli reakcie?

- "Má svoj vek, mal by myslieť na rodinu a on sa správa ako puberťák." Ale prečo? Veď som to stále ja. Keď si dal číro David Backham, nikto sa nad tým nepozastavil... Na koncert Davovej psychózy, kde som mal číro, došla vtedy jedna mladá baba a mala nádherného kohúta. Kamoš do mňa podpichol: "Panky, pozri. Dala ťa dole." A ja som mu na to odpovedal: "A ja som ju dal dole vekom." Povedal, že mám pravdu. Takže je to aj o tom.

Stále ťa bavilo provokovať?

- Jasné, aj ma to baví. Upozorňovať na to, že sa niečo deje. Nedávno som išiel v autobuse, jeden pán na mňa celý čas zízal a pri vystupovaní mi povedal: "Chlapče, prebuď sa! Život ide ďalej." Bolo to také príjemné, že ja sa mám prebudiť a on možno ešte spí doteraz.

Je dnes spoločnosť otvorenejšia?

- Stále je dosť ľudí, ktorí majú a priori negatívny postoj, nielen čo sa týka vlasov, ale aj na piercing, tetovanie, a pritom je už 21. storočie. Mrzí ma to. Viem, že stále platí, že šaty robia človeka a ulízaný, uhladený človek asi skôr prerazí, než niekto s náušnicou v obočí, ale ide o to, že ľudia by sa nemali posudzovať podľa výzoru... Spomenul som si, ako sme raz ešte pred rokom ´89 sedeli v bratislavskej krčme, došiel chalanisko k stolu a mal vlasy na hlave rozstrapatené ako Sid Vicious a triko Exploited. Padla tam taká poznámka - "Ako môžeš mať takéto vlasy, keď máš tričko Exploited?" Ja som sa však stále držal a držím názoru, že punk netreba mať len na hlave, ale aj v hlave. Takže je úplne jedno, aké máš vlasy.

Koľkokrát si mal na sebe oblek?

- Dá sa to spočítať na prstoch jednej ruky. A hlavne nemám rád kravaty, ale kto by mal rád slučku na krku.

Ako si predstavuješ seba o nejakých 20 rokov?

- Budem stále rovnaký. Zober si dedov v Amerike, ako sa preháňajú na harleyoch. Ja som slobodná duša, potrebujem voľnosť a keď som si nedal pristrihnúť krídla doteraz, prečo by som to mal urobiť neskôr? Netrápim sa však tým, žijem prítomnosťou.

Takže heslo No Future platí?

- Jasné, žijem prítomnosťou. Minulosť ma nezaujíma, tá je už za mnou a budúcnosť už vôbec nie. Ale teším sa na jednu vec. Až raz budem mať rodinu, tak sa teším, že prídem na rodičovské môjho dieťaťa s čírom na hlave.