peniaze. Nemohli sme sa nikde ani zamestnať, pretože sme neustále menili miesto pobytu." Tak dostal nápad, že si skúsi privyrobiť niečo hudbou. Chcel však, aby to bolo originálne, a malo to úspech. "Zvolil som teda ukulele, kazu a hrkálku. Nazval som ten štýl blues-punk, no a dá sa s tým v pohode vyžiť."

Ako potulný muzikant cestuje po Európe už šesť rokov. Je samouk. "Vystačím si s piatimi- šiestimi akordmi, ktoré rôzne kombinujem. Môj spev je kvázi scat. Takisto imitujem neworlienske blues s rýchlejším tempom." Bývalý hráč skupín TND a Gate si tvorí vlastné skladby. "Iba som tak improvizoval a za nejaký čas sa to vykrištalizovalo a vznikli z toho skladby."

Erik dlho na jednom mieste neobsedí. "Mne je dobre doma v Stropkove aj vonku. Nikde však nemôžem byť dlho. Dva až štyrikrát do roka niekam vyrazím. Teraz však už veľmi nehrávam, skôr sa orientujem na nejaké brigády. Ale gitarku mám stále so sebou."

Na muzicírovanie sú podľa neho vhodné väčšie mestá. Vyhliadne si nejaký bulvár, obchodnú ulicu, alebo nejaké zaujímavé miesto s kultúrnymi pamiatkami, kde sa zdržiava veľa turistov. "Dobrá je aj úzka ulička, kde sa koncentrujú ľudia. Tam si sadnem a hrám, pokiaľ neprídu policajti. Keď prídu a nevšímajú si ma, je všetko v poriadku. Niekde je treba mať aj povolenie. Dá sa s nimi aj dohodnúť, že si povolenie vybavím dodatočne, alebo zmením miesto." Povolenie si väčšinou vybavuje vtedy, keď sa mieni zdržať dlhšie na jednom mieste. Spomenul aj jednu príhodu s ochrancami zákona. "Keď som hral v Amsterdame asi pred šiestimi rokmi, zastalo pri mne auto. Policajt stiahol okienko, zatlieskal mi, hodil gulden a pokračoval v ceste. Keď som tam bol naposledy, rovno mi vypísal predvolanie na súd." Noc však kvôli tomu na policajnej stanici ešte nestrávil. "Ono sa to rieši slovne, nerobia z toho žiadnu vedu. Napríklad v Ženeve som mal riadnu licenciu, čo bežne nezvyknem."

Podľa Erika najhoršie s hraním je to asi v Prahe. "Sú tam tvrdé podmienky a nechcú dávať ani veľmi licencie. Bol som tam dvakrát v uličkách medzi Václavakom a Karlovým mostom. Prvýkrát bolo perfektne a druhýkrát mi to policajti zarazili hneď po minúte. Na druhej strane v Taliansku si vás vôbec nevšímajú. Tam napríklad majú pouliční muzikanti celomestské festivaly."

Čo sa týka výnosov, hovorí, že je to najlepšie v Holandsku a Švajčiarsku. "Keď je dobrý deň, dá sa zarobiť sto frankov. Nehrám dlho, pretože hrám veľmi rýchlo, do toho ešte aj spievam, je to asi dvakrát po hodine." Čo sa týka jeho cestovania posťažoval si na Španielsko. "V Barcelone je taký rámus, že moju hru vôbec nepočuť. V Seville zasa na mňa ľudia krivo pozerali, že čo tam vlastne robím. Sú tam takí ľudia, akí si myslím, že budú aj na Slovensku. Rýchlo zbohatli a nevedia to rozdýchať. Na nich pouliční muzikanti pôsobia ako asociálne živly. V takom Holandsku je to iné. Či chudobní, či bohatí, sú na to zvyknutí a chápu to. Amsterdam je jeden veľký cirkus."

Pred dvomi rokmi hral aj v Bratislave a bol celkom milo prekvapený, ako ľudia reagovali. Čo sa týka publika, vraj najlepší sú Japonci. "Idú v dvadsať- tridsaťčlenných skupinách, Keď jeden stlačí spúšť fotoaparátu, automaticky tak urobia všetci. Jeden hodí peniaze, ostatní to zopakujú. Keď to neurobí ani jeden, tak mám smolu." Tento rok sa Erik chystá na 2-3 týždne do Ženevy. "Licencia je drahá, ale nie je problém. Už som si tam našiel aj kamarátov, čiže mám kde bývať." Opýtali sme sa, čo hovorí na konkurenciu. "Čím menej konkurencie, tým je to lepšie. Na druhej strane, kde je veľa muzikantov, to svedčí o tom, že sa tam dá dobre hrať." A ako hodnotí sám seba? "Dovolím si povedať, že som dosť originálny. Aj reakcie sú pozitívne. Som spokojný, akurát ma to už prestáva baviť, chcel by som to posunúť niekam inam. Zohnal som si mandolínu a chcem skúsiť hrať trošku jazz. V poslednej dobe hrávam na vernisážach a celkom ma to baví. Nechcem tým povedať, že sa snažím o serióznejšie umenie. Chodenie do zahraničia je dobré kvôli peniazom, ale už to pre mňa začína byť rutinou. Dve hodiny na deň je tak akurát, ešte sa to dá vydržať. Ale nie dlho maximálne mesiac."

Prvé hranie na ulici si vyskúšal v Prešove, keď chodil na večernú školu. Bolo na ústnu harmoniku a kamene. Jeho kamarát hral na gitaru. "Bola to čisto komerčná záležitosť, potrebovali sme peniaze. V škole som sa ospravedlňoval za neskorý príchod. Učiteľka sa ma spýtala, koľko som zarobil. Zahanbene som sa opýtal, či ma videla a ona na to, že mi hodila päť korún."

Okrem hudby sa Erik venuje aj poézii. Hovorí, že sa snaží dať hlavnú myšlienku do minima slov. "Netrúfam si na viac. Napíšem štyri riadky, zdá sa mi to byť dobré, keď to rozmazávam, tak to stráca význam." V najbližších dňoch by mu mala vyjsť samizdatová prvotina s názvom Češem si tvár reťazou. Budú v nej piesňové texty a básne. Ten názov znie dosť brutálne. Zaujímalo nás, či sú také aj básne. "Sú tam dosť extrémne rozdiely. Od brutálnych až po zamilované. Pri prvej skupine z textov cítiť istý punkový nádych, vekom sa to menilo a zjemňovalo." Povedal, že hudba je fajn, ale momentálne je preňho prioritná poézia. "Myslím si, že myšlienka vydrží viac ako hudba, ktorá sa rýchlejšie mení. Aj vo mne, aj navonok."

Nakoniec nám Erik ponúkol aj ukážku.

Otváram ruku a v ruke nič/ tak beriem na seba kožený bič/ keď nie nehou, tak ukojím sa násilím/ a koniec biča ešte poriadne si nasliním/ nech tá moja láska má poriadny švih/ nech cítim až na kosť /mojej milej dych.