tiež Michaliančanka Marcela Vargová. Dnes je matkou 8-ročného syna Adamka. Pracuje ako predavačka obuvi SG v Prešove.

"Keď som bola na nakrúcaní, nemala som pocit, že to bude nejaký slávny film. Vôbec som si neuvedomovala, že hrám vo filme. Bola to vlastne len taká malá postavička. Filmový štáb hľadal nejaké deti do komparzu. Moja suseda i dedko pracovali na Jednotnom roľníckom družstve, kde sa film odohrával. Oni ma tam priviedli. Bolo leto, prázdniny, do výberu som sa dostala úplne náhodou. Hralo tam asi desať detí v rovnakom veku zo Šarišských Michalian i blízkych Ostrovian. Mali sme asi päť šesť rokov."

Marcelka sa dnes z tej scény smeje a neverí, že by ju niekto spoznal. "Kúpali sme sa ako deti miestnych obyvateľov. V tom období na dedinách ľudia nezvykli mať kúpeľne. Tak akože svoje deti zobrali okúpať sa na jednotné roľnícke družstvo. Mali tam novú budovu, v nej sa scéna odohrávala. Bolo to moderné zariadenie, so sprchami."

V spomínanej scéne so sprchovaním je Marcelka prvé dieťa v zábere, s namydlenou hlavou. "Boli sme totálne premočení, lebo sa to viackrát opakovalo. Niečo nevyšlo podľa predstáv režiséra, tak to stopli a išlo sa odznova. Na to si spomínam, že sme boli doslova presprchovaní."

Deti nevyberali konkurzom. "Až dnes si uvedomujem, aké to bolo fascinujúce, že v tom filme hrali v komparze miestni obyvatelia. Ženy, ktoré pracovali na JRD, náhodne vybrané deti. Brali nás húfne, možno kto bol poruke," hovorí so smiechom sa Marcelka. "A ja som tam bola iba náhodou vďaka mojej susede a dedkovi, ktorý robil strážnika na JRD. Nosievali sme mu obedy s bratrancom, keď sme boli ešte deti. Stále som prechádzala okolo novej budovy JRD a hovorila som si, že by som chcela vidieť, ako to vnútri vyzerá. Takže som bola aj rada, že vďaka filmu som sa tam dostala."

Za pôsobenie vo filme dostali deti aj honorár. "Na vtedajšiu dobu to bolo dosť, 200 korún za jeden deň natáčania. Viem to, lebo som sa pýtala mamy. Kúpila som si za to dreváky. Túžila som po nich ako dieťa dlho. Boli červené, s motýlikom. Volali sme ich arabelky. Vtedy išla rozprávka o princeznej Arabele. Z drevákov som mala veľkú radosť. A keď sme boli na kúpalisku vo Vrbovom, ktosi mi ich ukradol. Takže som ich mala asi mesiac a celý môj honorár tak išiel dole vodou."

Z hercov si najlepšie pamätá na Milku Zimkovú. "Bola veľmi milá. Aj k nám deťom sa prihovorila." Keby M. Zimkovú stretla dnes, neoslovila by ju: "Určite by ma nepoznala. Asi by som ani nemala odvahu jej povedať, že ja som hrala v jej filme."

Z ďalších hercov jej utkvela v pamäti dáma, ktorá hrala manželku jedného z hlavných predstaviteľov filmu: "Pred natáčaním sme čakali vo veľkej jedálni na družstve. Herci si precvičovali texty a tam som si všimla práve tú herečku ako si hovorila svoj text. Ináč si nespomínam na nikoho."

Keď naposledy pred pár dňami pozerali v televízii film Pásla kone na betóne, Adamko mamku v zábere pod sprchou nevidel. Vtedy sa zaoberal niečím iným. Zato celá Marcelkina rodina si sadla k telke a jej manžel to aj vtipne okomentoval: Á, tvoj film ide! "Adamkovi som o tom ani nehovorila. Veľmi málo pozerá televízor a skôr iné relácie. Možno keď bude starší, tak sa raz aj on na tom zasmeje."

Keby sa znova nakrúcal film v Šarišských Michaľanoch, Marcelka by svojho syna Adamka do komparzu pustila: "Ale on by nešiel. A možno by som bola prekvapená... Je veľmi zlatý, ale zaujímajú ho skôr iné veci. Možno keby to bola nejaká športová súťaž... Vo filme... Neviem si to predstaviť. Keby mal však záujem, nech ide. Ja som za všetko..."

Film si doteraz nenahrali na nosič. "Ale rada si ho vždy pozriem. Myslím si, že je to dobrý film. Vždy si spomeniem na to, aké to bolo, keď sa nakrúcal."

Chcela by si ešte raz zahrať vo filme? "Neuvažovala som nad tým. Záležalo by to od okolností, aký by to bol film. Ale určite by to nebolo v sprche (smiech)."

Nikdy potom nemala túžbu byť herečkou. Film ju v tomto smere vôbec neovplyvnil. "Stále som chcela byť tanečnicou a všeličím iným. Momentálne pracujem ako predavačka. Vyhovuje mi to. Mám rada ľudí, takže je to fajn. Baví ma to."

Marcelka si nevie ani predstaviť, že by bývala inde ako v Šarišských Michaľanoch a to napriek tomu, že musí denne cestovať za prácou do Prešova. "Mne je tam dobre. Aj môj manžel pochádza z Michalian. Teraz sme si postavili dom, takže nemám ani nejaký vážny dôvod, aby som odišla. Možno sa niekto čuduje, ale ja som tam spokojná. Mám tam rodinu, aj manžel, akosi sme tam všetci spolu zrástli."

Tvrdí, že miestni obyvatelia, ktorí sa zúčastnili nakrúcania filmu, si dodnes spomínajú ne tie časy: "Zvlášť ako teraz, keď išiel v televízii film Pásla kone na betóne."

Obec Šarišské Michaľany za od čias filmovania zmenila. JRD už neexistuje, vyrástli nové bytovky. S deťmi, ktoré spolu natáčali scénu v sprche, sa dnes nestretáva: "Neviem, či by som ich poznala. Neboli to moji spolužiaci alebo kamaráti. Ani sme nemali odvtedy možnosť sa stretávať. No možno by to dnes bolo zaujímavé stretnutie."