Volá sa Vladimír Fedor, ale nikto mu nepovie inak než Panky. Bol jedným z prvých punkáčov v Prešove.

Pravdepodobne ako prvý mal za totality na hlave číro (to je ten povestný kohút podľa vzoru Indiánov z kmeňa Cherookee), neskôr si ako prvý prepichol nos, obočie. V marci bude mať 31 rokov. Skončil strojnícku priemyslovku, vystriedal mnoho zamestnaní, lebo tvrdí, že nemá rad stereotyp. Momentálne je stolárom a vyrába truhly. Od základnej školy píše poéziu, ktorú ovplyvnil Allan Ginsberg a ďalší bítnici z päťdesiatych rokov. Miniukážka: "Drogou každého z nás je život. Záleží iba na nás, aké zmesi si do nej primiešame." Básne píše pod pseudonymom Borax King a jeho snom je vydať knihu. K médiám dôveru nemá, s týmto rozhovorom ale súhlasil. V novinách sa naposledy ocitol ešte za bývalého režimu v reportáži o Strome života pre punkerov. Bol v nich vyfotený s čírom, ktoré si pokojne dal na hlavu aj v tridsiatke.

Vraj si bol prvý punkáč v Prešove.

- Takto by som to nedefinoval, lebo punkovú muziku počúvalo veľa chalanov. Prvý som bol možno v tom, že som mal číro na hlave a obliekal som sa tak, ako punkáči z časopisov zo Západu.

V osemdesiatych rokoch veľa koncertov nebolo, zvlášť punkových nie. Skôr metalové. Aké akcie si teda absolvoval?

- Bolo to ťažké. Aby som išiel po poriadku - každého človeka od detstva ovplyvňuje nejaká muzika. Ja som v hudbe tápal, až ma oslovil novoromantizmus, od ktorého bol iba krôčik k punkrocku. Stále som totiž inklinoval k tvrdšej muzike. Punku som ostal verný, hoci si rád vypočujem aj inú dobrú muziku. Punk počúvam od základnej školy. Nahrávky sa síce získavali ťažko, bolo to zakázané, ale dalo sa.

Koncertov ale veľa nebolo...

- Konali sa väčšinou v Bratislave. Mal som to šťastie, že som tam mal starú mamu, takže som tam bol dosť často. Najprv som punkovú hudbu počúval, ale ešte som nemal odvahu vyzerať takto. Bolo to zakázané, na tú dobu veľmi extravagantné, aj rodičia robili problémy. Pamätám sa, ako sme boli v 87-om v Berlíne a išli sme po bývalej Karl-Marx-Strasse a na lavičke sedel chalanisko so zeleným čírom. S údivom som naň pozeral a otec poznamenal: "Čo tak naňho pozeráš? Páči sa ti? Opovážiš sa dakedy takto vyzerať!" A od dva roky sa to stalo skutočnosťou.

Čo na to rodičia?

- Hlava musela ísť dohola. No bolo to chvíľkové, lebo vlasy stále dorastú a už som si číro nechal. Vôbec toho neľutujem, aj keď rodičia si vytrpeli svoje.

Zvolil si pri účese zelenú farbu?

- Zelená farba na vlasoch ma fascinovala. Bol však problém zohnať farby na vlasy. Pýtal som sa spolužiačky, tá mi poradila, aby som do rozprašovača dal vodu, dužiny zo zelených fixiek a počkať týždeň, aby pustili farbu. Spravil som to, ale farba mi nechytala. Naštvaný som to druhý deň spolužiačke povedala a ona na to, že mám príliš tmavé vlasy, že najprv si ich musím odfarbiť. Z tupírovania a mydlových vôd som mal poštiepené vlasy, teda ďalší zásah do nich som nechcel robiť, ale nedalo mi to. Znovu som skúšal ten rozprašovač, v zrkadle som uvidel babku, ako sa modlila. Došiel som za ňou: "Babka, niečo vyskúšam." Zobral som jej prameň sivých vlasov a skúsil som farbu. Držala jej asi týždeň, čiže môžem povedať, že to bola najstaršia punkáčka v Prešove.

Rodičom sa teda tvoj výzor nepozdával. Zrejme ani punk im nebol po srsti. Zaujímali sa o muziku?

- Spomínam si na jednu historku, to už bolo po revolúcii, keď som išiel na koncert do Prahy nejakej známej svetovej kapely, neviem už presne ktorej. Tuším The Cure, ale mohli to byť aj Depeche Mode či U2. Otec sa na mňa osočil: "Zas ideš do Prahy, vyhodíš peniaze a nič z toho nemáš..." Oponoval som mu: "Akože nič? Mám z toho hudobný zážitok, o ktorom možno budem môcť rozprávať svojim potomkom, že som niečo také zažil. A čo ty si prežil? Čo mi môžeš povedať? Bol si vôbec na nejakej svetovej kapele?" Ostal ticho, odišiel a po chvíli sa vrátil... Keď študoval vysokú školu, dostali sa do Hamburgu za odmenu ako majstri Československa vo futbale. A niekde v klube zhodou okolností vymákli koncert ešte začínajúcej kapely. A on vytiahol na mňa lístok z toho klubu - hrali tam Beatles! To ma dorazilo a čo sa týka koncertov a muziky, už sa s ním v živote hádať nebudem.

Punkové akcie nemali policajti príliš v láske. Zažil si s nimi nejaké nepríjemnosti, opletačky?

- Počas režimu to bolo ťažké, lebo každý, kto vystupoval z radu, zo škatuľky, bol problémovým človekom. S políciou som zažil veľa nepríjemností. Inak, nikdy som okrem výzoru nechcel vzbudzovať pozornosť, ale práve ten mi dosť komplikoval život. Mnohokrát sa mi stalo, že ma zastavili policajti, pýtali občianku, pozreli do nej, na mňa a nasledovala klasická hláška: "Viete, že vás môžeme zadržať na 24 hodín, lebo váš výzor nezodpovedá dokladu totožnosti?" Ďalšia negatívna skúsenosť bola, keď na starom drevenom amfiteátri v Rači hrala Zóna A, Davová psychóza a Lord Alex. Do Blavy som prišiel ráno, stretol som sa s tamojšími kamošmi, poflakovali sa meste a poobede sme šli na ten koncert. Zastavilo pri nás policajné auto, odkázali nás na železné vráta. Vošli sme tam, už tam bolo dosť chalanov aj báb, nasledovala kompletná prehliadka - donaha, oňuchával nás pes kvôli drogám, všetky náušnice a cvoky sme museli odovzdať... Bola to dosť nepríjemná skúsenosť, ale všetko zlé je na niečo dobré, lebo koncert sa nakoniec aj tak konal a bol perfektný. Teda skúseností s políciou bolo dosť, ale tých pozitívnych zážitkov bolo omnoho viac.

Čo sa týka partie, zrejme ste boli dosť súdržní. A poznali ste sa z mnohých miest...

- Naozaj to bolo veľmi súdržné, každý to prežíval a ľudia si pomáhali. Keď som napríklad prišiel do Bratislavy a vybuchol mi nocľah, nebol problém prespať u niekoho. S tými starými kamarátmi sa stretávame doteraz. A spomíname na staré časy. Dosť známych mám aj medzi muzikantmi z punkových kapiel, takže sa stretneme, debatujeme o muzike. Sú to zaujímavé rozhovory...

"Stalo sa, čo Slovenská Ľupča ani Socialistický zväz mládeže ešte nezažili," napísal v Smene, kde si aj vyfotený, Ľubomír Lazový v článku o punkovom Strome života. O čo išlo?

- Sedel som doma nad knižkami a počúval vtedajšie Rádioelán. Robili tam reklamu, či sa poslucháči nechcú zúčastniť na Strome života pre punkáčov. Žil som vtedy tou muzikou, tak som sa prihlásil. Odmalička som chodil do pionierskych táborov, takže prečo nie Strom života? Došli sme asi dvadsiati na Ľupčiansky hrad, odvtedy poznám všetky jeho komnaty. Bol to pre mňa aj preto zážitok, lebo ma baví história, takže bývať na hrade bolo príjemné. Okrem toho sa premietali videá, debatovalo sa s poprednými hudobnými kritikmi ako Ivan Cafourek či Ďuro Čurný. Získal som tam aj nových priateľov...

Ako tú akciu vnímaš? Už sa uvoľňoval režim, alebo naopak, snažil sa dostať pod kontrolu problémové skupiny mládeže?

- S odstupom času to beriem tak, že režim sa ani tak neuvoľňoval. Uvoľnil sa až v novembri ´89, aj týždeň predtým to bolo stále problémové. Viac-menej tú akciu beriem tak, že pár zanietených ľudí chcelo dokázať, že problémové skupiny, ako nás volali, netreba posudzovať len podľa výzoru. Aj dnes sa s týmto názorom stotožňujem.

Akú muziku si vtedy počúval? Predpokladám, že Sex Pistols a československé kapely, ktoré sa dali zohnať po burzách, ako SPS, Zóna A... Ktoré boli tvojimi srdcovkami?

- Podľa mňa sú viac dôležité texty než hudba. Keď im ľudia rozumejú, je to super. Muzika je skôr v úzadí, veď sú to v podstate štyri akordy, ale tie texty sú silné. Preto som mal rád domácu scénu, ktorá bola veľmi silná. Dodnes počúvam tie punkové kapely, ktoré sa vôbec nezmenili, hoci už je iná doba. No stále majú čo svojimi textami povedať, takže Punk´s not dead! Zo zahraničných kapiel to bola, samozrejme, klasika - Sex Pistols, Clash, Ramones...

(dokončenie o týždeň)