ju to chrbtom k zemi, mala pocit, že spadne. Sabinovčanka Jana Štofaníková študuje tretí rok na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach a hrá v ženskom hokejovom klube Šarišanka v Prešove. Od pätnástich rokov si niekoľkokrát do týždňa obúva korčule a oblieka hokejový dres ako center.

"S hokejom som začala dosť neskoro, chlapci hrajú už od prvého ročníka základnej školy. Väčšina dievčat začína neskôr. Myslím si, že aj pre nás by mali byť hokejové triedy už v žiackom veku. Máme jednu spoluhráčku, ktorá začala trénovať s chlapcami, teraz je deviatačka a je suverénne najlepšia."

Od malička veľmi rada hrávala pred blokom s chlapcami futbal a hokej. Vtedy ešte nevedela, že v Prešove existuje hokejový alebo futbalový klub. "Až v pätnástich rokoch som počula v rádiu, ako tréner Jaroslav Hrabčák pozýval dievčatá, aby prišli na konkurz do Prešova. Vtedy som sa dozvedela, že funguje hokejový klub Šarišanka. Tak som sa prihlásila a vybrali ma. Ale keby som mala skôr informáciu o nejakom futbalovom klube, tak asi by som bola dnes futbalistkou."

Janka zdedila chuť k športu po svojom otcovi, ktorý sa kedysi venoval futbalu. V jej šľapajách zase kráča mladšia sestra, ktorá hrá hokej v Sabinove ako jediné dievča v prípravke chlapčenského klubu.

"Na ľade nikto nikomu nič nedaruje," tvrdí Janka. "Ale na rozdiel od mužského je v ženskom hokeji zakázaný fyzický kontakt. Hra na telo nie je povolená, ale inak všetky herné činnosti sa posudzujú rovnako. Závisí to aj od rozhodcov. Niektorí posudzujú úzkostlivo každý jeden zákrok a odpískajú len náznaky fyzickej hry, iní úplne pustia hru a nepískajú nič, ani očividný faul. Rozhodne sa nehrá v rukavičkách, takže teraz mám viac modrín, ako keď som mala desať rokov."

Rodina Janku v hokejovom účinkovaní podporuje. Ľudia v jej okolí sú naopak často prekvapení, keď im povie, že je hokejistkou. "Je to teraz rarita, aspoň na Slovensku. Mnohí si myslia, že sme chladné ženy, nejaké mužatky alebo nás volajú hokejové amazonky. Ale nie je to tak. Sme obyčajné dievčatá. Niekedy prídem na tréning a vôbec nemám pocit, že som v hokejovej šatni. Jedna si fénuje vlasy, máme kaderníčku, tá strihá, ďalšia si skúša šaty na stužkovú."

Ani v láske a situáciách s ňou spojených Janka nevidí hokej ako brzdiaceho činiteľa: "Hokej a súkromný život sú dve rozdielne veci. Na ľade sa zabúda na všetko."

Komunikácia hlavného trénera Šarišanky Milana Ondrička s dievčatami je podľa Janky iná, ako v mužskom hokeji. Aj keď zvýši hlas, nenadáva: "Pristupuje k nám citlivejšie."

Janka nedávno zažila na ľade obrovskú radosť, keď strelila súperkám vyrovnávací gól vo veľmi dôležitom zápase. "Bojovali sme so Zvolenom o bronz. Prvý zápas sa hral u nich. Bol to náš prvý gól, vyrovnali sme na 1: 1. Ako center dávam hre myšlienku a rozohrávam akcie. Vtedy som zobrala puk v našej tretine, obišla všetkých, nikto ma nebránil, tak sa mi podarilo dostať puk do sieťky. Ja som bola asi viac prekvapená ako Zvolenčanky."

Na iné hobby jej veľa času nezostáva, lebo ustavične pendluje medzi Košicami, Prešovom a Sabinovom a popri tom sa učí. "Vybrala som si ťažkú školu, takže doma väčšinou študujem. Inak veľmi rada spím, pozerám telku alebo si prečítam dobrú knihu." Priznala sa, že jej slabosťou je dobré jedlo. "Keď som doma, tak skonzumujem všetko. Na internáte mi veľmi chýba domáca strava. Tam žijem na instantných polievkach celý týždeň a pritom polievky z duše neznášam. Takže sa vždy teším, čo dobré mamka navarí. Ona tvrdí, že som ako mlynček. Ale najradšej mám sladké jedlá, buchty na pare alebo palacinky. A okrem toho všetky druhy syrov."

Vždy mala rada zvieratá. Doteraz chová andulky a korytnačku. Onedlho by sa mali sťahovať do rodinného domu. Teší sa, že si konečne bude môcť kúpiť psa. Mal by to byť zlatý retriever. Od mala chcela byť buď veterinárkou alebo letuškou. "To druhé ma neskôr prešlo. Letušky musia chodiť upravené, v krátkych sukničkách... Neviem, či ma niekto vôbec videl v sukni. Najlepšie sa cítim v rifliach a mikine."

Najväčším Jankiným snom je získať majstrovský titul so Šarišankou a vyštudovať školu. V živote uznáva myšlienku: "Nezávidieť nikomu, ale snažiť sa urobiť všetko preto, aby ostatní museli závidieť mne."