neuveriteľné, ale len v štyroch rodinách znie celý rok džavot detí. Viaceré z 24 domov nie sú obývané a ožívajú až cez víkendy, prípadne v lete, keď vnúčatá prichádzajú na prázdniny k starým rodičom. Mladí spravidla z dediny odchádzajú do mesta. Kedysi to vraj bola rušná obec, ale mnohí starousadlíci sa už dávnejšie vysťahovali do Čiech, alebo do Ameriky a pretrhli všetky korene.

V dedine nie je škola a tamojšie deti dochádzajú za vzdelaním do Krajnej Poľany. Krčma však musí byť, veď kde by si chlapi pohovorili o dôležitých veciach. Napríklad kto a kedy začne orať pôdu, komu treba pomôcť siať, zbierať úrodu, opraviť traktor, alebo zátarasy na medziach. Pýtate sa načo? Aj nás prekvapilo dôkladné oplotenie na medziach, ktoré však túto zimu sneh a silný vietor poriadne poškodili. Ako sme sa dozvedeli, prišli sme možno do ľuďmi zabudnutého kúta svidníckeho regiónu, ale zato do teritória s až príliš živou prírodou. Zátarasy majú totiž zabrániť jelenej zveri, ktorá sa často zatúla až do blízkosti obydlí, aby na jar hospodárom neničili ťažko obrobené polia. Okolité lesy sú vraj plné hríbov a našinci iné huby ani nezbierajú. Načo aj.

V bezprostrednom okolí je viacero obcí s porovnateľným, ba aj nižším počtom obyvateľov. Spomeňme napríklad Príkru, Šarbov, Medvedie, Korejovce či Dobroslavu. Na malý okamih nás napadla hriešna myšlienka. Akú budúcnosť majú tieto malé, civilizáciou nepoškvrnené, ale nádherné dedinky? Z omylu nás však rýchlo vyviedla mladá starostka Viera Dercová. Vo funkcii je len rok, ale verí, že plány, ktoré chce pre dedinčanov zrealizovať, dokáže splniť. "Myslím si, že sa tu dá urobiť veľa, aj keď v obecnej kase je tak málo peňazí. Začali sme rekonštruovať objekt obecného úradu a to aj preto, aby sme vytvorili priestor na viacúčelovú sálu. Ľudia sa tu mimo krčmy ani nemajú kde stretnúť. Opravili sme miestny rozhlas, ktorý už niekoľko rokov nefungoval a najbližším cieľom bude ihrisko," rozhovorila sa starostka. Keď sme sa opýtali, či sa neobáva, že ju budú za ihrisko dedinčania kritizovať, keď je v obci tak málo detí, energickým gestom a presvedčivým úsmevom pochybnosť zmietla zo stola. Ako povedala, nadviazala na športové hry, ktoré začal organizovať jej predchodca. Myslí si, že aj deti z Krajnej Porúbky majú právo na športovisko. Naviac verí, že keď sa vytvoria lepšie podmienky, do dediny začne prichádzať viac rodákov, hoci len cez víkendy a na dovolenky. Z júnových športových hier by chcela vytvoriť tradíciu. No nie sú to jediné plány. V týchto dňoch intenzívne rokuje s vlastníkmi objektu bývalej školy, ktorá už roky chátra nevyužitá. Ešte v roku 1994 slúžila ako spoločenský objekt. Odvtedy starú školu nahlodáva zub času. Projekt, aký v hlave nosí starostka, sa týka práve tohto objektu, v ktorom by, v prípade úspešného majetkového prevodu, mala byť škola v prírode. Čiastočne aj stacionár pre starých ľudí. "Projekt je na školu v prírode práve preto, že príroda je tu stále živá. V našom potoku sú raky, v lese plno zveri a hoci pokoj dediny v sezóne naruší zvuk kosačiek a traktorov, prirodzene patria k dedine, hospodárstvam. Ľudia sú tu družní, pomáhajú si navzájom a keď aj občas vzniknú nesváry, rovnako rýchlo zaniknú. Našinci vedia oceniť, keď sa v dedine deje niečo nové a sú ochotní priložiť ruku k dielu." Od úspešnosti tohto projektu si sľubuje nielen lepšie podmienky pre miestnych ľudí, prácu, ale aj návštevnosť v dedine. Neskrývala nádej, že kto spozná nádheru okolia, časom sa rozhodne usadiť sa v tejto obci.

Starostka je inak Svidníčanka, ale jej manžel Jaroslav je rodákom z Krajnej Porúbky, koncovej obce na poľských hraniciach. Jeho otec bol kedysi tiež starostom. Občas, keď sa plány nedaria, povzbudzuje nevestu, aby sa nevzdávala a bojovala ďalej. Zdá sa, že jej energia nechýba. Na richtárskom stolci sedí len raz v týždni, ale to neznamená, že štúdiu zákonov a vybavovaniu samosprávnych záležitostí sa nevenuje aj vo voľnom čase. Inak učí na Strednej priemyselnej škole odevnej vo Svidníku a zároveň končí štúdium na vysokej škole. Čas pre rodinu a jej deti, 9-ročného Jarka a 7-ročnú Jarku, je preto dosť obmedzený. Má však oporu rodiny a ako nám prezradila, keď dvaja chcú, dá sa zvládnuť všeličo. Aj sme sa zaujímali, či má ešte čas na koníčky. Odpoveďou nás neprekvapila. "Rodina je mojím koníčkom. Som rada, keď si môžeme cez víkendy zalyžovať v Medveďom, v lete ísť k vode. Deti sú pokojné a už chápu, že mama musí častejšie odchádzať z domu. Bez opory manžela by som to asi nezvládla. Všetky ostatné sny si splníme, keď prídu pokojnejšie časy."