nevymizol...
Pamätám sa, ako spolužiačka z gymnázia so mnou prežívala jedno z prvých zaľúbení. Bol o rok starší, športovec a baby na neho leteli. On sa však v tomto smere nijako neprejavoval. Skôr sa zdalo, že ho akési vzťahy v sedemnástich rokoch vôbec nezaujímajú. A preto ani on nezaujímal mňa. Až raz...
"Zatancuješ si so mnou?" ozvalo sa mi za chrbtom na diskotéke. A čiesi ruky ma otočili. Stál tam ON. V tej chvíli som neverila, že otázku adresoval mne a pátrala som po okolí, či mu len nezavadzám vo výhľade. O minútu, pri slaďáku som si uvedomila, že to, čo drží vo svojej dlani, je moja dlaň.
Dlho sme sa nevideli. Raz mali v škole basketbalový turnaj. Stála som na balkóne a pozorovala ho pri hre. Ani raz na mňa nepozrel! Myslela som si, že ignoráciou dáva najavo svoj nezáujem o mňa. Bola som na dne... Ale iba pár dní. Zrazu som ho stretla v autobuse, na ceste do školy. Usmieval sa a z diaľky ma pozoroval. Na druhý deň to isté. Snažila som sa vždy stihnúť ten istý spoj. On čakal na zastávke a keď ma zbadal za sklom, nastúpil. Tak to šlo týždeň, možno aj viac. Ani som nečakala, že sa prihovorí, stačilo mi, že som ho videla. Len ma prekvapoval svojou plachosťou, ktorá nekorešpondovala s výzorom dobre oháknutého frajera. A potom to prišlo... V jedno ráno sa mi v autobuse prihovoril a daroval svoj maturitný pozdrav. Cítila som sa ako vo sne. "Ty máš dnes ružový svet. Ešte aj rúry pod stropom asi vidíš ružové," skonštatovala spolužiačka, keď sa počas dňa musela pozerať na môj priblblý úsmev.
Prešli ďalšie dni a stretnutia v rannom spoji, krátke debaty o všetko a pritom o ničom. Čakala som pozvanie a on nič. Zase som bola zúfalá: To si všetko len namýšľam?! Spolužiačka rázne zasiahla: "Ideme na jeho tréning a hotovo!" S malou dušičkou som tŕpla, kedy si ma všimne sediacu na lavičke. Stalo sa. Radosť v jeho očiach bola neskutočná. Na tom tréningu podával výkony ako hráči na prvoligovom zápase. No tréning skončil, nič sa nedialo, tak sme odišli a bola som ďalej v rozpakoch. Až neskôr som sa dozvedela, že vtedy chcel ísť za nami, ale kým sa obliekol, boli sme už preč.
"Stretneme sa?", opýtal sa ma v našom klasickom autobusovom prostredí na druhý deň. Už to nenechal na náhodu. Jasné, že som súhlasila, veď som po ničom inom netúžila. Účes, mejkap, šaty, voňavka, pokrútený žalúdok. Chvíle pred stretnutím boli mučivé. Nemám sa prezliecť? Mám tam vôbec ísť? Budeme sa mať o čom baviť? Prvé naše rande bolo napokon krásne. Keď ma po ceste domov chytil za ruku, srdce mi búchalo ako po behu na tisícpäťsto metrov. Aj keď sa naše cesty neskôr rozišli a prišli nové lásky, krásny pocit toho obdobia som si zachovala. To bol jeden z mojich Valentínskych zážitkov. Aj keď sa na Valentína nezačal, ani neskončil. Valentínske chvíle, pre všetkých zamilovaných, si nosíme v sebe, z minulých i súčasných vzťahov, či náhodných stretnutí. Valentín patrí láske. A nemusíme mať iba -násť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
