nechoval najzodpovednejšie. Tu a tam už niečo nefunguje ako kedysi... Jednoducho staroba, keď človek vstáva s bolesťou a je rád, že ju ešte cíti. To všetko chce nielen primeranú starostlivosť, ale predovšetkým lásku a pozornosť blízkych. Nie je to však vždy pravidlom.

Voči niektorým ľuďom je však práve toto obdobie neláskavé. Mnohí dedkovia a babičky sú na sklonku svojho života odkázaní na pomoc cudzích ľudí. Jedným zo zariadení, kde sa snažia spríjemniť chvíle staroby ľuďom, ktorí to potrebujú, je aj Domov dôchodcov a Domov sociálnych služieb (DD a DSS) vo Svidníku. Našli v ňom útočisko ľudia, ktorých životné osudy boli neraz pohnuté.

Za všetky aspoň príbeh 82-ročnej babičky Márie Kočanovej. "Pochádzam z Rakovčíka, ale vydala som sa do Kružľovej. Muž mi zomrel pred poldruha rokom, dcéra odišla do Ameriky a ja som zostala so synom. Napokon som skončila tu," odvrátila sa od nás so slzami v očiach.

Hoci ani jedna z jej rovesníčok v dedine neskončila v domove dôchodcov, váži si terajší pokoj, opateru a prívetivý personál. Vraj kým jej manžel žil, bolo všetko v poriadku, ale po jeho smrti sa jej život dramaticky zmenil. "Keby dcéra neprišla na návštevu z Ameriky a všetko nevybavila, tak zhyniem."

No nie všetci obyvatelia majú rovnako smutný osud. Roky predtým sa síce už nikdy nevrátia, ale aktívny život v kolektíve má aj svoje dobré stránky. "Celý život som prežila medzi deťmi v detskom domove. Teraz mám domov tu. Nie je to veľký rozdiel a mám stále spoločnosť. Už mám slabšie nohy a do mesta chodievam menej, ale nenudím sa. Máme tu spevácky krúžok, veľa čítam, sledujeme televíziu a čo si cením najviac je to, že máme aj kaplnku. Viete, my starší ľudia potrebujeme žiť duchovne, aby sme boli vyrovnaní," zdôverila sa nám Svidníčanka Mária Repková. Organizačný talent a život vo väčšom kolektíve ju zrejme predurčil aj na súčasnú úlohu. Je totiž predsedníčkou výboru obyvateľov domova.

Podľa riaditeľa svidníckeho DD a DSS Štefana Čarného je v súčasnosti v zariadení 119 obyvateľov s kapacitou 128 lôžok. Nepoznajú teda problém poradovníka a nedostatku miest, ako vo väčších mestách. Do zariadenia sa dostane každý, kto spĺňa podmienky štatútu. Riaditeľ uvažuje aj o rozšírení služieb v podobe ponuky na denný a týždenný stacionár. "Chceli sme rodinám pomôcť pri starostlivosti o príbuzných. U nás môžu svojich blízkych umiestniť na čas, kedy sú v práci. Poskytneme im opateru a podvečer, alebo na víkend si ich zase môžu vziať domov. Som sklamaný, že zatiaľ o túto službu nie je veľký záujem, ale nevzdávam sa."

V snahe ponúknuť aj iné, ako štandardné podmienky, umožnili svojim klientom zariadiť si izbu vlastným nábytkom. Alebo mať vlastnú izbu so štandardným domováckym zariadením. Samozrejme za príplatok. Keďže miesta je dosť, vyriešili aj problém, ktorý ešte donedávna znepríjemňoval niektorým obyvateľom život. Zriadili totiž osobitnú izbu na pretriezvenie. "Toto opatrenie navrhol výbor obyvateľov po skúsenostiach, kedy si niektorí klienti v meste vypili a potom obťažovali ostatných. Občas boli aj agresívni, prípadne urobili neporiadok. Teraz majú na pretriezvenie vyčlenený priestor s určeným cenníkom. V minulosti sa stávalo, že keď sa niekto v meste opil a nevedel sa vrátiť do domova, ľudia nám to oznámili a sociálny pracovník ho bol nútený s vozíkom dopraviť do domova. Aj to sme zrušili. Teraz zavoláme taxík s tým, že náklady zaplatí z vlastného vrecka."

Treba podotknúť, že DD a DSS, na rozdiel od iných zariadení podobného typu funguje s deficitom 20 pracovníkov. Napriek tomu dokážu zabezpečiť starostlivosť a spolupracovať aj pri aktivizačných programoch ako je biblioterapia, psychoterapia, alebo činnostná terapia, hoci riaditeľ neskrýval, že niekedy je ťažké k nim klientov motivovať. Často to závisí od ich momentálnej zdravotnej a psychickej pohody. No ako sme sa sami presvedčili, televízne programy, prípadne kartové hry, nevynechajú ani jeden deň.