poľnohospodári. "Už mám toho Busha plné zuby," nahodil jeden z nich celosvetovú univerzálnu tému. "Starie (použil trošičku inú formuláciu) sa do vecí, do ktorých mu nič nie je." I dodal druhý: "Tak je. To je, ako keď nám z okresu chcú radiť, čo máme ako robiť." Tretí, mladý, tichým hláskom poznamenal: "Na to, čo robí, mal plné právo." Zagánili tí dvaja naňho: "Ty čo rozprávaš! O svoje sa staraj. Či si dobre pooral, hnoj poobracal? Čo ty nám budeš rozprávať." Mladý pochopil, že majú pravdu. Aj tá otcovská po papuli pomohla. O svoje sa mal starať a oni sú dvaja, kým on sám. A väčšina má pravdu. To mu aj dobrácky otcovským hlasom pripomenul (nielen fackou) aj jeden z dvojtretinovej väčšiny. Dumal, že aj proletariát bol vo väčšine a preto nastolil diktatúru a o tom niečo vedel, veď bol na družstve politickým pracovníkom, hoci terazky je len technickým námestníkom. Ale o práci na družstve niečo vie, tak čo sa má s ním ten mladý hádať o Bushovi. I pobral sa mladý hnoj obracať, pochopil, že tak má bežať život. Porobiť čo treba, nič viac, nič menej, zájsť do krčmy a domov k telke, žene, deťom...

V tom istom čase, v krajskom meste. "V Mukačeve je zle. Prezident Kučma zrušil výsledky komunálnych volieb a dosadil bábkové vedenie mesta," prerušil jeden pán nevhodným spôsobom debatu o tom, či je lepšie dať peniaze tým alebo tým druhým kunšaftom. Prekvapené tváre naň civeli. "Čože nás je po Mukačeve?" "Máme s nimi družbu, mali by sme ich podporiť. Aspoň listom," namietal ten pán. Muž z radnice zdvihol svoj zrak od notebooku. "Tak, tak," pochválil. "Veď aj mejl som im už poslal, aj druhý, a neozvali sa. A to som chcel ísť ku nim v marci na daču," zavzdychal i dodal: "Máme tu podstatnejšie témy. Ale budeme to riešiť. Opýtam sa konzulky, čo a ako." Takto promptne vybavil vec, ani listového papiera nebolo treba. Za konzulkou menovanou priamo Kučmom ani nešiel. Načo, čo už by mu povedala. A ďalej si lámal hlavu nad dôležitými problémami - má dať, dal(?), nedal(?), a teraz komu vziať... Veď koho už dnes trápi nejaké Mukačevo. Chuj doňho.

A tak to má byť. Nestarajme sa o nič, čo sa deje mimo nás, nášho domu, družstva, dediny, prípadne úradu a mesta. Načo. Čo z toho? Aký profit?

Natoľko omieľaný múdry príbeh jedného chlapíka (jeho príslušnosť nie je podstatná) sa zabudlo - ten chlapík, keď prišlo gestapo po suseda Žida mlčal, veď je on azda Žid? Ani aziat nebol, tak mlčal. Ani Róm. A keď prišli poňho, nik sa ho nezastal.

(Miesta, osoby a obsadenie v tomto článku môžu byť vymyslené. Venované Doktorovi a Bushovi.)